dať opravný prostriedok proti rozhodnutiam, týkajúcim sa väzby obvineného. Toto obmedzenie je v úplnom súlade s právnym citom, veď zastupovanie obžaloby je v rukách vojenského prokurátora a otázka väzby obvineného zpravidla sa nedotýka procesných záujmov poškodeného.

V § 288, ods. 5 sa použila širšia formulácia, podľa ktorej nesprávne označenie opravného prostriedku nemá v nijakom smere vplyv na rozhodovanie, nakoľko nejde tu len o ochranu procesných záujmov obvineného, ale vo všeobecnosti o vyslovenie zásady, že formálny nedostatok v označení opravného prostriedku nemá prekážať meritórnemu preskúmaniu jeho skutočného obsahu.

V § 290, ods. 3 sa na náležité objasnenie osobitne vyslovilo, že opravný prostriedok, podaný vojenským prokurátorom, môže zpäťvziať vždy aj hlavný vojenský prokurátor.

Ustanovenia § 291 z dôvodu jasnosti a prehľadnosti boly rozvrhnuté do troch odsekov. Ods. l vypočítava prípady, v ktorých má prvá inštancia odmietnuť opravný prostriedok, ods. 2, ktorý bol primerane doplnený, obsahuje výnimočné ustanovenia o odmietnutí sťažnosti, podanej proti odmietajúcemu usneseniu prvej inštancie, vynesenému na základe ods. l, kým ods. 3, ktorý bol taktiež primerane doplnený, vylučuje možnosť meritórneho preskúmania opravného prostriedku pre také prípady, v ktorých sa sťažnosť, podaná proti odmietajúcemu usneseniu prvej inštancie, odmietla alebo zamietla.

Ustanovenie § 293, ods. l doplnilo sa tým, že sťažnosť ohlásenú hneď pri vyhlásení usnesenia možno odôvodniť do troch dní po jej ohlásení. Toto ustanovenie je analogické s § 305, ods. l a je odôvodnené úvahou, že hneď po ústnom ohlásení sťažnosti niet často možnosti pre dôkladné a zovrubné odôvodnenie stanoviska sťažovateľa (napr. obvinený nemá možnosť, aby sa mohol hneď poradiť so svojím obhajcom). So zreteľom na to, že sťažnosť v smysle § 295 nemá zpravidla odkladný účinok, nemožno v tomto ustanovení vidieť prekážku rýchlosti pokračovania. Nové ustanovenia dvoch posledných viet ods. 2, dotýkajúce sa zákonného zástupcu obvineného a obhajcu, sú v súlade s analogickými ustanoveniami § 275, ods. 8 a § 303.

Ustanovenie § 295, ods. 2 sa vylúčilo z § 295 a zaradilo ako ods. l do § 297, nakoľko § 297 obsahuje ustanovenia upravujúce postup druhej inštancie pri rozhodovaní o sťažnostiach.

V § 296, ods. l sa vyslovilo, že v prípadoch, ak o sťažnosti rozhoduje senát, deje sa rozhodovanie na neverejnom zasadnutí.

V § 297, ods. l (podľa nového systematického usporiadania je to už ods. 2) sa presne ustanovilo, že druhá stolica má odmietnuť sťažnosť v týchto prípadoch:

1. ak už sťažnosť mala odmietnuť v smysle § 291 prvá stolica, avšak opominula tak učiniť,

2. v prípadoch podľa § 291, ods. 2 vyhradených druhej stolici.

V § 299, ods. 2 vynechal sa u zmierňovacieho práva prívlastok "mimoriadne", nakoľko intenciou zákona je pripustiť odvolanie na tomto základe v neprospech obžalovaného vždy, ak sa použilo pri vymeraní trestu zmierňovacie právo a naopak v prospech obžalovaného vždy, ak súd pri vymeraní trestu nepoužil zmierňovacie právo, — nemyslí sa tu však len na určitý špeciálny druh prípadne určitý obmedzený okruh rozličných zákonných možností zmiernenia trestu.

Ustanovenie § 305, ods. l sa doplnilo novom vetou, podľa ktorej ten, kto odvolanie ohlásil, môže odvolanie odôvodniť vždy do troch dní po ohlásení odvolania. Nové znenie § 305, ods. l celkom jasne naznačuje, že osobitná trojdňová lehota pre odôvodnenie odvolania nie je viazaná na podmienku, aby odvolateľ žiadal o doručenie rozsudku. V prípade, že si odvolateľ žiada doručenie rozsudku v lehote určenej

na ohlásenie odvolania, počíta sa trojdňová lehota pre odôvodnenie jeho odvolania odo dňa doručenia rozsudku. Ak si však osoba, ktorá odvolanie ohlásila, nežiadala doručenie rozsudku, počíta sa pre ňu trojdňová lehota na odôvodnenie odvolania odo dňa ohlásenia odvolania. V pôvodnom ustanovení vládneho návrhu určená päťdňová lehota na odôvodnenie odvolania bola skrátená na trojdňovú preto, lebo táto lehota vedľa osobitnej trojdňovej lehoty, ustanovenej na ohlásenie odvolania, je pre vyčerpávajúce odôvodnenie odvolateľových vývodov bezpochyby dostatočná a uskutočnené skrátenie tejto lehoty taktiež výdatne poslúži záujmu urýchlenia procesu. V ods. 2 tohto paragrafu cieľom vylúčenia pochybnosti sa vyslovilo, že odmietnutie odvolania v takých prípadoch, ak odvolateľ nevyhovie v určenej trojdňovej lehote výzve na doplnenie nedostatočného odvolania, patrí do pôsobnosti vojenského súdu, ktorý vyniesol rozsudok. Nakoľko ide tu o prípad, analogický s S 291, ods. l, je tým tiež odôvodnené obdobné použitie ustanovení § 291, ods,.2 a 3.

Nové ustanovenie § 314, ods. 2 má rovnaký základ s analogickým ustanovením § 213, ods. 2.

V § 315, ods. l slovkom "vždy" sa vyzdvihlo, že odvolacie hlavné pojednávanie nemožno konať za neprítomnosti hlavného vojenského prokurátora, ako zástupcu verejnej obžaloby v pokračovaní pred hlavným vojenským súdom.

V súvislosti s ustanoveniami § 318 treba konštatovať, že tieto zahrnujú v sebe celé doplnené znenie § 300, ods. l, písm. i (viď najmä § 318, ods. l a ods. 5—7). Ustanovenie ods. 2 na základe § 18, § 267, ods. 2 a § 300, ods. l, písm. d) sa doplnilo novou normou, podľa ktorej v takých prípadoch, ak rozhodol o veci prekročením svojej pôsobnosti samosudca, hoci by bol kompetentný o veci rozhodovať senát, má odvolací súd rozsudok samosudcu zrušiť a prikázať vec na pojednávanie senátu vojenského súdu.

V novom ustanovení § 317, ods. 2 sa vyjadrila dôležitá procesná zásada, plynúca ináč už zo samotnej konštrukcie odvolacieho procesu, podľa ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu sa má vždy obmedziť iba na trestné činy, ktoré boly už predmetom obžaloby pred prvostupňovým súdom, prípadne o ktorých sa v prvostupňovom rozsudku rozhodovalo.

V § 329, ods. 2 štrnásť dňová lehota, ktorej bezúspešne uplynutie má v zapätí ustanovenie obhajcu z úradu pre navrhnutie obnovy, bola pozmenená — v súlade s dĺžkou iných procesných lehôt nášho platného práva — na 15 dní.

V súvislosti s meritórnym rozhodovaním v obnovenom pokračovaní (§§ 334 a 340) sa uvažovalo o tom, či by sa v takých prípadoch, v ktorých sa vynáša opätovne odsudzujúci rozsudok proti osobe, ktorá po právoplatnosti pôvodného odsudzujúceho rozsudku umrela a v prospech ktorej sa obnova nariadila, nemal rozsudok vynesený na základe obnovy pokračovania obmedziť iba na výrok o vine a o kvalifikovaní trestného činu, takže by sa rozhodovanie a treste pominulo. Po všestrannom uvážení všetkých dôvodov, uplatnených pre tento návrh i proti nemu, priklonil sa v danom smere ústavnoprávny výbor k stanovisku doteraz platného procesného práva občianskeho i vojenského, podľa ktorého sa v odsudzujúcom rozsudku aj v týchto prípadoch normálne rozhoduje o treste. S teoretického stanoviska možno totiž toto riešenie odôvodniť úvahou, že rozsudok vynesený na základe obnovy vynáša sa s účinnosťou ex tuno, čiže čas tohto rozhodovania exponuje sa vlastne teoreticky na čas pôvodného rozhodovania, kým s praktického stanoviska je takéto riešenie priam nepostrádateľné, keďže pri inom riešení vyskytol by sa celý komplex nerozrieši teľných otázok, súvisiacich najmä s nárokmi príslušníkov odsúdenej osoby na odškodné, prípadne s inými nárokmi súkromnoprávnej povahy (napríklad v pôvodnom rozsudku bola vyslovená konfiškácia majetku, v novom rozsudku sa však v tomto smere vôbec nerozhodovalo, hoci kvalifikovanie činu sa nezmenilo).

Ustanovenia § 345, ods. l sa doplnily vetou, podľa ktorej ak obžalovaný umrel, treba namiesto neho o rozhodnutí uvedenom v tomto odseku upovedomiť jeho príslušníkov, ktorí majú taktiež dôležitý záujem (mravný, prípadne i hmotný) o toto rozhodnutie.

V novom ustanovení § 347, ods. 7 sa vyslovila zásada, že odmietnutie takého ospravedlnenia, ktoré bolo podané pre zameškanie lehoty opravného prostriedku po lehote označenej v ods. 2 tohto paragrafu, patrí do právomoci súdu alebo úradu povolaného meritórne rozhodovať o opravnom prostriedku, teda — odchýlkou od zásad § 291 — nie do pôsobnosti prvej stolice, ale do pôsobnosti druhej stolice. Táto odchýlka je odôvodnená úvahou, že lehota pre podanie ospravedlnenia podľa § 347, ods. 2 sa nepočíta od fixného termínu, ale od zániku prekážky, ktorá znemožňovala podať opravný prostriedok.

Na rozdiel od zásady, vyslovenej v § 347, ods. 7, podľa § 348, ods. 4 sa prikázalo do pôsobnosti prvej stolice odmietnutie ospravedlnenia, ktoré podal obžalovaný v smysle tohto paragrafu oneskorene alebo ktoré podal bez toho, žeby bol rozsudok napadol aj odvolaním. Táto zásada je v súlade so všeobecnými ustanoveniami § 291, lebo lehota určená v § 348, ods. 2 sa počíta od fixného termínu a ospravedlnenie v smysle tohto paragrafu (t. j. preto, lebo s, a hlavné pojednávanie konalo v neprítomnosti obžalovaného) je jedine vtedy prípustné, ak obžalovaný napáda rozsudok aj odvolaním; bez tejto náležitosti je teda takéto ospravedlnenie podľa zákona vylúčené. Ďalšie ustanovenia ods. 4 sú analogické s § 291, ods. 2. V ods. 5 (po vradení nového ods. 4 bude to už ods. 6) tohto paragrafu na vylúčenie pochybností sa vyslovilo, že pre prípravu nového hlavného pojednávania treba použiť ustanovenia dielu XVIII.

V § 356, ods. 2 na zjednodušenie a urýchlenie agendy sa vyslovilo, že nárok na svedočné treba ohlásiť pod následkami zániku nároku vždy hneď po vypočutí. Štrnásť dňová lehota, určená pre uplatnenie nároku na požitky znalcov, tlmočníkov a tesnopiscov zaokrúhlila sa na obvyklú lehotu pätnásťdňovú.

Ustanovenie § 357, ods. l sa rozšírilo v tom smere, že sa toto ustanovenie vzťahuje na každého ustanoveného obhajcu, bez ohľadu na to, či ide o osobu vojenskú v činnej službe alebo nie. Toto rozšírenie je odôvodnené tým, že ide tu len o náhradu skutočných hotových výdavkov a niet preto dôvodu pre doterajšie rozlišovanie. V ods. 3 tohto paragrafu sa zrejme vyslovilo, že ustálenie trov právneho zástupcu poškodeného má sa diať tak, ako keby išlo o zastupovanie pred krajským súdom, nakoľko doterajšie ustanovenie vzbudilo pochybnosti v tom smere, či sa majú za základ použiť sadzby platné v pokračovaní pred okrasným alebo pred krajským súdom.

Ustanovenie § 358, ods. 2, poslednej vety vynechalo sa so zreteľom na ustanovenia § 358, ods. l a § 359, ods. 2, ktoré jasne riešia predmetnú otázku. Naproti tomu doplnil sa tento paragraf novým ods. 3, ktorý cieľom vylúčenia pochybností ustanovil, že v prípadoch, ak súd nevyhovie návrhu vojenského prokurátora na vydanie trestného rozkazu, prípadne ak vojenský prokurátor podľa ods. 2 nesúhlasí s výškou alebo s druhom trestu a či s podmienečným odkladom výkonu trestu, treba vo veci pokračovať podľa všeobecných ustanovení tohto zákona.

V § 359, ods. l vynechala sa norma o náhradnom treste, takže pre vymeranie náhradného trestu za nevymožiteľný peňažný trest budú smerodajné všeobecné ustanovenia zákona č. 31/1929 Sb, z. a n,

V § 360, písm, b) — v súlade s § 271, písm. d) — nahradilo sa slovo "prezývka" slovom "prímenie" a označenie "domovskej príslušnosti" označením "štátneho občianstva". V písm. j) tohto paragrafu namiesto citovania § 7 vl. nar. č. 598/1919 Sb. z. a n. rozviedol sa obsah tohto ustanovenia,

V súvislosti s ustanoveniami § 381 o postupe, ktorý sa má zachovať pri vybavení žiadosti o milosť, sa osobitne zdôraznilo, že ustanovenia tohto paragrafu len v takých prípadoch sa majú použiť, ak postup o vybavení milosti nie je usmernený špeciálnymi ustanoveniami § 366, upravujúcimi postup a rozhodovanie o milosti v prípade trestu smrti. V ods. 3 vynechala sa veta, podľa ktorej minister národnej obrany pri svojom návrhu nie je viazaný posudkom súdu. Ide tu totiž o samozrejmú a nespornú zásadu, ktorú zákon ani na iných miestach nepovažoval za potrebné osobitne zdôrazniť.

V § 384, ods. 4 sa jasne rozdelila kompetencia čo do vydania zatykača a popisu osoby. Podľa novej formulácie patria tieto úkony do podania obžalobného spisu do pôsobnosti vojenského prokurátora a po tomto termíne vždy do pôsobnosti vojenského súdu. Proti takej osobe, ktorá bola už právoplatne odsúdená k trestu na slobode, je povolaný vydať zatykač vojenský prokurátor. Pri úteku z trestu prislúcha konečne právo vydať zatykač na utieknuvšieho väzňa aj veliteľstvu trestného ústavu, v ktorom si utečenec trest odpykával.

Ustanovenie § 398, ods. 4 — ako zbytočné — sa vynechalo, nakoľko proti rozsudku stanného súdu niet odvolania a tak nemôže byť pochybnosti o tom, že v prípade oslobodzujúceho rozsudku treba obžalovaného vždy hneď prepustiť na slobodu, ak len jeho ďalšie väznenie nie je iným osobitným zákonným dôvodom väzby odôvodnené.

V § 402 bolo treba vysloviť, že procesné funkcie, ktoré všeobecné ustanovenia o obnove trestného pokračovania prikazujú vojenskému súdu, vykonáva za obnovy pokračovania, ukončeného pred stanným súdom, ten vojenský súd, u ktorého bol stanný súd zriadený.

Ustanovenia pôvodného § 406 o složení senátu poľného súdu stály sa zbytočnými následkom zásadnej zmeny, uskutočnenej v § 18, ods. 3, podľa ktorej senát vojenského i poľného súdu má rovnaké složenie.

Novými ustanoveniami § 407, ktoré boly formulované na základe návrhu zástupcu Ministerstva národnej obrany, sa rozšírily pre poľné súdnictvo ustanovenia § 2 v tom smere, že v oblasti poľného súdnictva môže príslušné veliteľstvo, ktoré je vinníkovi nadriadené, disciplinárne — teda bez súdneho stíhania — potrestať aj obyčajné (nielen vojenské) prečiny a priestupky, na ktoré ustanovuje zákon len trest peňažný, trest na slobode nepresahujúci 6 mesiacov, alebo stratu hodnosti a to osobitne alebo spolu, za predpokladu, že takéto disciplinárne potrestanie pokladá za dostačujúce. Pre toto rozšírenie všeobecných ustanovení § 2 pre oblasť poľného súdnictva platia, pravda, obmedzenia ustanovené v § 2, ods. 2 a 4 a vyslovila sa aj tu zásada, že disciplinárne potrestanie vinníka je vylúčené, ak už dotyčné veliteľstvo podalo na vinníka trestné oznámenie, — Predmetné rozšírenie § 2 pre oblasť poľného súdnictva je odôvodnené snahou čo najviac odbremeniť agendu poľných súdov i poľných prokurátorov a umožniť im takto svedomité, dôkladné ale aj dostatočne rýchle ukončenie pokračovania o závažnejších deliktoch. Toto rozšírenie právomoci príslušného veliteľa má iste ďalekosiahly kladný význam aj s hľadiska udržania vojenskej disciplíny, v záujme ktorej trest (hoci aj trest disciplinárny), ktorý okamžite a bezprostredne nasleduje po previnení, znamená — najmä v poli — účinný prostriedok generálnej prevencia.

Ustanovenia § 409 sa doplnily novým odsekom (ods. 1), podľa ktorého lehoty určené v § 214, ods. l a 2 pre doručenie predvolania obvinenému neplatia v poľnom súdnom pokračovaní. Cieľom tohto nového ustanovenia je urýchliť poľné súdne pokračovanie.

V § 411 — v súlade s § 359, ods. l — vynechalo sa ustanovenie o náhradnom treste, takže pre vymeranie náhradného trestu budú aj tu smerodajné všeobecné ustanovenia zákona č. 31/1929 Sb. z. a n.

Konečne previedol výbor v ustanoveniach osnovy žiadúce zmeny formálnej, jazykovej a štylárnej povahy. Slovo "konanie" nahradil všade vžitým výrazom "pokračovanie", namiesto termínu "obžalovací spis" použil termín "obžalobný spis" a vylúčil neslovenskú spojku "respektíve", nahradiac ju podľa významu vety buď slovami "alebo", "prípadne", "a či" alebo inou štylizáciou.

Výbor vyslovuje presvedčenie, že nový trestný poriadok vojenský znamená značný pokrok aj so stanoviska jazykového, lebo v mnohých smeroch rozptýli pochybnosti o správnosti alebo nesprávnosti niektorých odborných termínov a ako ucelený kódex, zahŕňajúci v sebe všetky normy celej právne) oblasti trestného práva procesného, vytvorí v tomto úseku práva žiadúci základ pre terminológiu.

Ústavnoprávny výbor po prerokovaní vládneho návrhu s uspokojením konštatoval, že osnova síce vylučuje každú postrádateľnú formalitu, ktorá je na úkor rýchlosti, ale zato starostlivé zachováva kardinálne princípy trestného práva a s náležitou mierou prihliada na požiadavky právnej istoty. So zreteľom na tieto dôvody považuje ústavnoprávny výbor vládny návrh za vyhovujúci a zdarilý procesuálny základ pre výkon pravosúdia v oblasti trestného súdnictva vojenského a preto ho odporúča Snemu v predloženom znení na uzákonenie.

V Bratislave 1. októbra 1941.

Dr. Karol Mederly v. r.,                                              Dr. Anton Hudec v. r.,

predseda.                                                                     zpravodajca.

Zákon

zo dňa________________1941

o vojenskom trestnom poriadku.

Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:

DIEL I. Všeobecné ustanovenia.

§ 1.

(1) Súdne trestné činy možno potrestať len po predchádzajúcom pokračovaní podľa tohto zákona na základe verejnej obžaloby, nakoľko to v § 2 nie je inak určené.

(2) Ak sa v hociktorom stave trestného pokračovania zistí, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné pokračovanie, umrela, úrad prípadne súd, ktorý vo veci pokračuje, zastaví ho usnesením.

§ 2.

(1) Vojenské prečiny (priestupky) i obyčajné prečiny (priestupky) možno trestať i bez súdneho pokračovania, a to disciplinárne, ak zákon ukladá na ne len trest peňažný alebo trest na slobode, nepresahujúci 6 mesiacov, alebo stratu hodnosti, a to osobitne alebo spolu, a ak pri vojenských prečinoch (priestupkoch) príslušný predstavený, prípadne príslušný vojenský prokurátor a pri obyčajných prečinoch (priestupkoch) príslušný vojenský prokurátor pokladá disciplinárne potrestanie za dostačujúce. Rozhodnutie vojenského prokurátora podľa tohto odseku je pre vojenské veliteľstvo záväzné. Vojenské veliteľstvo nemôže pokračovať podľa ustanovení tohto odseku, ak už podalo trestné oznámenie, a vojenský prokurátor v prípadoch, ak už podal obžalobný spis.

(2) Disciplinárne potrestanie je neprípustné, ak zákon určuje trest straty hodnosti (úradu), a disciplinárne ho nemožno vysloviť.