c) prednostné právo na kúpu v každom prípade, ak by prejímacia kúpna cena nestačila na úplné uspokojenie veriteľa.
5. V línii koncentračných hľadísk uplatňuje sa zásada, že všetok inkasovaný majetok Židov bez ohľadu na to, či boli vysťahovaní alebo nie, má sa sústrediť v jednej jedinej pevnej pozícii, a to v Likvidačnom fonde židovského majetku, čím vláda dostane do rúk značný kapitál, ktorý môže potom zužitkovať tak, ako to najlepšie zodpovedá jej intenciám.
6. V línií sociálnych hľadísk vytvára sa Fond pre podporu hospodárskej a sociálnej výstavby na poskytovanie lacných pôžičiek hospodársky slabým jednotlivcom pri nadobúdaní poštátnených rodinných domov alebo v súvislostí s arízáciou podnikov, ako aj podpory peňažným ústavom na úhradu tých strát, ktoré povstali v dôsledku protižidovských opatrení.
Osobitná časť. HLAVA PRVÁ.
Ustanovenia tejto hlavy obsahujú hlavné zásady o správe a speňažení štátom nadobudnutých nehnuteľností, úpravu pomerov súvisiacich so speňažením a úpravu ochrany veriteľských záujmov.
K jednotlivým paragrafom, pokiaľ je to treba, uvádza sa toto:
§ 1.
Určuje sa pojem poštátnených domových nehnuteľností obdobne podľa § 191 nar. č. 198/1941 Sl. z. a prehlasujú sa za štátne aj nehnuteľnosti uvedené v § 36 cit. nar. (synagógy a modlitebne), ktoré týmto sa stávajú štátnym majetkom ex lege, kým podľa cit. nar. bolo treba rozhodnutie okresného úradu. Aby sa však príslušníkom židovského vierovyznania umožnil výkon náboženských úkonov, Ministerstvo financií po dohode s MŠANO a Ministerstvom vnútra môže spomenuté objekty prenechať pôvodnému účelu. Do tohto ponechania nehnuteľnosti nemožno považovať za štátne. Stanú sa štátnymi zrušením tohto prenechania. Zásadne však ich možno poštátniť, nakoľko väčšina z nich v dôsledku vysťahovania Židov stráca podklad svojho pôvodného určenia.
Za nehnuteľnosti, ktoré treba upravovať podľa ustanovení tohto zákona, považujú sa všetky domové (obytné) objekty, ak nie sú súčiastkou poľnohospodárskeho celku, alebo ak neslúžia prevážne
alebo úplne k prevádzke podniku, ďalej stavebné parcely v zastavaných častiach obcí (miest), ak tieto parcely nie sú súčasťou hospodárskeho celku, a konečne záhrady o výmere do 1000 štvorcových siah.
Ak by vznikli pochybnosti, či niektorú nehnuteľnosť treba považovať za domovú podľa tohto zákona, alebo za poľnohospodársku, prípadne podnikovú, rozhodne vláda ako nestranný tretí činiteľ.
§§ 2 a 4.
Obsah pôsobnosti, ktorá sa dáva Ministerstvu financií prenesaním naň agendy spojenej s vykonaním tohto zákona, sa uvádza príkladmo a dáva sa možnosť presunúť časť tejto pôsobnosti aj na niektoré podriadené finančné úrady, ktoré sa určia vyhláškou. V zákone sa konkrétne tieto úrady neuvádzajú, kedže nemožno presne povedať, ktoré finančné úrady to budú (daňové správy, daňový úrad a či okresné finančné riaditeľstvo, dôchodkový kontrolný úrad), nakoľko Ministerstvo financií nemá dosiaľ písomný materiál o elokách týchto nehnuteľností.
Podriadené úrady tu už sú, takže pridelením novej pôsobnosti nevznikne štátu nová réžia so zriaďovaním osobitných úradov pre túto agendu. Podriadené úrady však treba pribrať k spolupráci, lebo môžu na tvári miesta nehnuteľnosť obhliadnuť, zistiť jej stav, majú tiež rôzne pomôcky (katastre, evidencie a pod.), ktoré sú dôležité pre zistenie nadobúdacej ceny a hypotekárnych tiarch, a majú tiež bezprostredný styk so stránkami a miestnymi úradmi (súdmi).
§§ 3 a 5.
Prevod domového majetku vyžaduje nielen odborných úradníkov, ktorí by vedeli hájiť záujmy štátu, záujmy veriteľov, tiež záujmy sociálne, ale vyžaduje aj dobrých poradcov z kruhu hospodárskeho a politického života. Tým cieľom zriaďuje sa pri Ministerstve financií Poradný sbor a pri podriadených úradoch miestne poradné zbory. V Poradnom zbore sa zákonom zaisťuje účasť registrovaným politickým stranám a peňažníctvu, ktoré sú touto akciou najviac dotknuté. Podrobnosti o rokovaní Poradného sboru a miestnych poradných sborov určí rokovací poriadok.
§ 6.
Obdobné ustanovenia ako v § 192 žid. kód. s doplnením ďalším odsekom, v ktorom sa uznáva vklad vlastníckeho práva, vykonaný dosiaľ súdmi na žiadosť ÚHÚ podľa § 192 židovského kódexu.
§ 8.
Ustanovenie § 8 prenecháva správu nehnuteľností finančným úradom, ktoré majú vykonávať všetky práva a povinnosti štátu so starostlivosťou riadneho hospodára podľa smerníc vydaných Ministerstvom financií vyhláškou Or. nov. Vyhláška sa uverejňuje preto, aby aj záujemci (veritelia, nájomníci a pod.) boli informovaní o spôsobe správy. Finančným úradom sa prenecháva správa, nakoľko takéto riešenie je praktickejšie, než keby správu vykonávalo Ministerstvo financií alebo iný štátny úrad. Právo nehnuteľnosť odpredať, zaťažiť a dať povolenie ku vkladu záložného práva sa im neprenecháva v záujme jednotného postupu.
Bezplatné prenechanie nehnuteľností, ich častí do užívania sa zakazuje. Takýto zákaz je odôvodnený, pretože ide o štátny majetok, z ktorého sa nikto nesmie neoprávnene obohacovať.
§ 9.
Správa majetku, ako |e domový, je najúčinnejšia, keď správca v bezprostrednej blízkosti môže na objekt dozerať a každej veci venovať náležitú pozornosť. Preto sa dáva finančným úradom oprávnenie menovať osobitných správcov pre väčšie nehnuteľnosti alebo ich komplexy, alebo nehnuteľnosti, ktoré sú mimo sídla úradu. Správa takýchto objektov by bola pre podriadené úrady značne priťažujúca, preto sa ponecháva možnosť menovať správcov. Proti doterajšiemu stavu uvádza sa novota v tom, že sa od takýchto správcov vyžaduje aspoň nejaká skúsenosť a kvalifikácia, aby sa nevyskytli prípady, že správca domu nielen že nevie vyplniť daňové soznanie, ale ani obyčajné hlásenie neurobí riadne. Keďže ide o štátny majetok, je odôvodnené, aby ho spravovali štátni a verejní zamestnanci, preto sa im v osnove dáva prednosť.
Správcom náleží odmena, ktorú určí Ministerstvo financií. Toto ustanovenie je potrebné, nakoľko tu ide o štátny majetok a nie je odôvodnené, aby zo štátneho majetku aj naďalej sa vyplácali také odmeny ako dosiaľ, keď to išlo na vrub židovského majiteľa. Za účinnosti tohto zákona možno priznať len odmenu určenú Ministerstvom financií, ktoré má záujem na
tom, aby sa výnos zo štátneho majetku vyplácaním neodôvodnených odmien zbytočne nezmenšoval. Správcovia domov, ktorí boli menovaní na základe židovského kódexu, zostanú aj naďalej vo svojej funkcií. Finančný úrad môže kedykoľvek správu zrušiť, čo sa urobí všade tam, kde ide o malé alebo stratové objekty, alebo previesť zmenu v osobe správcu po predbežnom súhlase Ministerstva financií. Súhlas je potrebný preto, aby finančný úrad i prípadne z osobných dôvodov nevymenoval správcu.
§ 10.
Z výťažku nehnuteľnosti sa majú uhradiť bežné výdavky, ktoré súvisia s riadnou správou. Čistý výťažok sa odvádza štátnej pokladnici ako výťažok zo štátnych budov, a vo od 1. januára 1943. Tu sa čistý výťažok z bývalého židovského majetku odvádza štátnej pokladnici a nie Likvidačnému fondu židovského majetku, nakoľko tu ML nejde o židovský majetok, ale o majetok štátu.
Aby sa zachytil aj výťažok z týchto nehnuteľností za čas od 1. novembra 1941 do 31. decembra 1942, má OHO previesť vyúčtovanie o tomto výťažku za súčinnosti Najvyššieho kontrolného dvora.
Služobnosti a iné vecné bremená (užívacie právo, vdovské právo a pod.), ktoré viazli na nehnuteľnostiach, majú sa zachovať a plniť v doterajšom rozsahu. Zachovanie týchto práv je v súhlase s doterajším stavom a tiež v záujme veriteľov a právnej istoty.
§ 11.
Ustanovenie tohto paragrafu je prevzaté z § 195 ž. k. s tou odchýlkou, že sa vynecháva ods 3, keďže prestal byť časový.
§ 12.
Ministerstvu financií sa ukladá povinnosť odpredať domové nehnuteľnosti za riadnu cenu, a to aj rezortom štátnej správy. Bezplatné prenechanie nehnuteľnosti do vlastníctva hocikoho sa nepripúšťa. Je to obdobné ustanovenie ako vo vládnom nar. č. 151/1942 Sl. z. pre hnuteľnosti. To znamená, že každý, i sám štát, nehnuteľnosť, ktorú chce kúpiť, musí zaplatiť. Robí sa tak preto, aby z výťažku týchto nehnuteľností sa dosiahol primeraný výťažok, z ktorého by bolo možné uhradiť verejnoprávne záväzky bývalých vlastníkovŽidov (dane, dávky, poplatky, a to i tie,
ktoré nemajú prednostné poradie, mimoriadnu židovskú dávku podľa nar. č. 199/ 1941 Sl. z.j, trovy spojené s vysťahovaním Židov a tiež súkromnoprávne záväzky, ktorých uspokojenie prikázal expressis verbis úst. zákon č. 68/1942 Sl. z. Nemalým dôvodom je aj to, aby sa predišlo neodôvodnenému obohateniu sa jednotlivcov na úkor celku, lebo ľahko nadobudnutý majetok nemá takú vážnosť a mravnú silu ako ten, ktorý si nadobúdateľ získa statočnou prácou.
Predávaním poštátnených nehnuteľností pod riadnu cenu by sa znehodnotil nielen tento majetok, ale aj ostatný majetok kresťanských vlastníkov. Pospolitosť treba naučiť pozerať sa na bývalý židovský majetok — dnes štátny — tak, ako na národný majetok, ktorého výťažok má slúžiť celej pospolitosti.
Preto sa tiež zakazuje vyvlastňovanie týchto nehnuteľností až do konečného rozhodnutia o nich. Zákaz vyvlastňovania prestane dňom, v ktorom Ministerstvo financií nehnuteľnosti buď pridelí jednotlivým rezortom štátnej správy, alebo ich odpredá čí už na verejnej dražbe alebo z voľnej ruky. Zákaz vyvlastňovania je nutný, pretože niektoré úrady vyvlastňujú podľa zák. č. 177/1940 Sl. z. práve bývalé žid. nehnuteľnosti — dnes štátne — a robia to s malým zreteľom na riadnu hodnotu a ešte s menším zreteľom na verejné i súkromné záväzky, viaznuce na týchto nehnuteľnostiach. Tiež neberú ohľad na to, či štát vyvlastňovanú nehnuteľnosť potrebuje pre seba a či nie. Aby v takých prípadoch neboli poškodení veritelia a tiež neutrpeli záujmy štátu, treba zakázať vyvlastňovanie a už započaté vyvlastňovacie pokračovanie z úradnej povinnosti zrušiť. Ináč nadobudnutie týchto nehnuteľností na ciele uvedené v § 1. zák. č. 177/1940 Sl. z. sa umožňuje § 20 osnovy.
§ 13.
Štát môže ponechať pre seba nehnuteľnosti v úhrnnej sume najviac do 100 miliónov. Táto suma sa nemyslí ročne, ale úhrnom z celej tejto akcie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať. Väčšie množstvo objektov ponechať vo vlastníctve štátu sa neodporúča, pretože by sa zväčšil už aj tak citeľný nedostatok bytov a zväčšila by sa neúmerne réžia štátnej správy, nakoľko by sa do týchto domov museli investovať väčšie sumy na adaptácie. Nákup pre rezorty by sa previedol tým spôsobom, že vláda uznesením upozorní rezorty a podni-
ky, aby do určitej lehoty podali odôvodnené návrhy na kúpu nehnuteľností, ktoré nutne potrebujú pre vlastné účely. Ministerstvo financií tieto návrhy preskúma, s rezortmi prejedná — obdobne ako štátny rozpočet — a predloží vláde na rozhodnutie.
Po kladnom rozhodnutí vlády Ministerstvo financií zistí riadnu hodnotu pomocou súdnych znalcov podľa zásad vl. nar. č. 100/1933 Sb. z. a n. Volí sa tu urýchlené pokračovanie, ktoré však nejde na úkor veriteľov, nakoľko sa im dáva oprávnenie, že do 15 dní môžu žiadať u príslušného súdu o súdny odhad.
§ 14.
Súdom ustálená hodnota je záväzná pre Ministerstvo financií i pre vládu do tej miery, že dotyčnú nehnuteľnosť nemožno predať za nižšiu cenu. Ministerstvo financií môže však určiť aj vyššiu prejímacu cenu so zreteľom na jednotlivé položky ods. 1.
Služobnosti a iné vecné bremená, ktoré viaznu na nehnuteľnostiach, prevzatých štátnymi rezortmi alebo podnikmi, sa nezachovávajú. Nie je praktické, aby štát mal vo vlastníctve pre vlastné účely objekty, ktoré by boli zaťažené vecnými právami iných osôb. Tieto osoby zrušením vecných práv neutrpia ujmy, nakoľko sa im priznala nahradia určená podľa § 24 vl. nar. č. 100/1933 Sb. z. a n.
§ 15
Ústredný štátny úrad, podnik (závod, ústav), ktorý sa uchádzal o nehnuteľnosť, zloží do 60 dní prejímaciu cenu i s úrokami do súdneho depozitu. 5% úroky sa zavádzajú kvôli rovnosti s ostatnými nadobúdateľmi. Príslušný okresný súd prejímaciu cenu rozvrhne podľa exekučného zákona s tým, že prednostnou položkou je aj príspevok, ktorý sa vyberá vo výške 5% z prejímacej ceny na réžiu spojenú s touto agendou. Réžia spojená s odpredaním domového žid. majetku má sa uhradiť z tohto majetku a nie zo štátnych prostriedkov, ktoré štát dostane vo forme daní od ostatnej pospolitosti. Veritelia sa tým nepoškodzujú vzhľadom na § 13 ods. 6
Nevyčerpanú časť prejímacej ceny súd vráti a prikáže tak ako dosiaľ podľa § 200 žid. kod. s tým rozdielom, že zvyšok náhrady neodvádza Fondu pre vysťahovalectvo Židov, ale poukáže sumu potrebnú na úhradu výdavkov spojených s vysťahovaním Židov a uplatňovanú Ministerstvom financií (finančným úradom) na osobitný
účet Ministerstva financií a to za každého býv. majiteľa a členov jeho rodiny (§ 5 ods. 4 zák. o priamych daniach) bez ohľadu na to, či už opustil územie štátu alebo nie, poťažne či bol vysťahovaný alebo nie. Po úhrade týchto položiek súd poukáže ešte 5% z prejímiacej ceny do Fondu pre podporu hospodárskej a sociálnej výstavby. Tento príspevok sa odôvodňuje tým, že židovský majetok bol nazhromaždený z mozoľov slovenskej pracujúcej pospolitosti a je preto odôvodnené, aby sa z tohto majetku určitá časť venovala na podporu sociálne slabších príslušníkov tejto pospolitosti, aby títo neboli vylúčení z arizačného procesu, t. j., aby si mohli kúpiť rodinný dom alebo si zaobstarať lacný úver na udržanie z arizovaného podniku. Tiež peňažné ústavy, ktoré v dôsledku protižidovských opatrení utrpeli značné straty, treba z týchto prostriedkov podporiť. Tým sa nesanujú peňažné ústavy ako také, ale sanujú sa úspory pracujúcej pospolitosti zverené týmto ústavom
§ 17.
Súdom sa prikazuje vymazať všetky ťarchy, viaznuce na nehnuteľnosti, aby nový nadobúdateľ mohol dostať nehnuteľnosť nezaťaženú. Ťarchy sa nevymažú tam, kde nadobúdateľ preberá nehnuteľnosť i s ťarchami. O prevzaté ťarchy sa sníži prejímacia cena. Na základe výmeru, ktorý vydá ústrednému úradu, štátnemu podniku (závodu, ústavu) Ministerstvo financií, požiada tento úrad alebo podnik (závod, ústav) o vklad vlastníckeho práva pre seba.
§§ 18 a 19.
Nehnuteľnosti, ktoré štát neponechá pre účely vlastnej správy, ,sa odpredajú zásadne na súdnej dobrovoľnej dražbe. Najprv sa odpredajú nehnuteľnosti preťažené a nevýnosné a potom ostatné.
Návrh na dobrovoľnú dražbu podá súdu Ministerstvo financií. Finančné úrady tu neprichádzajú do úvahy, nakoľko nemajú právo nehnuteľnosti predávať
§ 20.
Verejnoprávnym korporáciám sa dáva možnosť kupovať nehnuteľnosti z voľnej ruky na ciele uvedené v § l zák. č. 177/1940 Sl. z. (asanácia, zriaďovanie verejných kúpalísk, ihrísk, regulovanie ulíc a pod.). Robí sa tak preto, aby tieto korporácie (obce, mestá, župy) nemuseli kupovať nehnuteľnosti na dražbe. Kúpa sa uskutoční kúpnopredajnou zmluvou a cena sa určí tak, ako
v prípadoch, keď nehnuteľnosť si prenechá štát.
§ 21.
Menšie objekty, ktoré podľa osnovy možno považovať za rodinné domy, tiež možno odpredať z voľnej ruky. Prednosť na takúto kúpu majú predovšetkým vojnoví bojovníci, bojovníci za samostatnosť Slovenska a vo svetovej vojne, štátni a verejní zamestnanci a vlastníci podielov. Bojovníkom na strane mocností Osi od r. 1939 sa dáva prednosť, nakoľko títo obetovali a obetujú najviac. Z toho dôvodu sa zaisťuje prednostné poradie aj ich vdovám, rodičom a maloletým deťom. Obdobné motívy sú aj pre bojovníkov za samostatnosť Slovenska, ich vdovy, rodičov a maloleté deti.
Aktívnym štátnym a verejným zamestnancom sa tiež dáva prednosť, nakoľko aj títo majú nie menšiu zásluhu na budovaní štátu. V časoch pre štát najkritickejších museli vypnúť všetky sily, aby zdolali úlohy štátnej správy. Robili to obetavé, bez osobitných odmien, z lásky k vlasti a v záujme udržania riadneho chodu štátnej správy. Je preto spravodlivé, aby im štát pri tejto akcii dal aspoň akú-takú výhodu, keďže im dostatočne nemôže honorovať ich prácu. Umožnením kúpy sa im aj tak nedá veľká výhoda, nakoľko kúpna cena sa určuje objektívne Výhoda je len v tom, že sa im môže poskytnúť úver z Podporného fondu.
Pre majiteľov spoluvlastníckych podielov sa zaisťuje možnosť nadobudnúť vlastníctvo celej nehnuteľnosti tiež kúpou z voľnej ruky z dôvodov slušnosti, nakoľko tu ide len o menšie domové objekty, najviac o domy s 2 rod. bytmi, kde by sa iný vážny záujemca dosť ťažko našiel.
§ 22.
Tu sa myslí hlavne na to, aby sa umožnilo nadobudnutie nehnuteľnosti z voľnej ruky najmä verejnoprávnym korporáciám pre vlastnú potrebu. Tým sa predíde tomu, aby tieto korporácie (reg. politické strany a ich zložky, štátom uznané cirkvi, obce a pod.) nemuseli kupovať nehnuteľnosti pre vlastnú potrebu na dražbe.
§§ 23 až 25
Peňažné ústavy, najmä banky, poskytovali v súhlase s panujúcimi zásadami úverníctva Židom — podnikateľom — nekryté úvery najmä na bežné účty; takéto úvery boli alebo nekryté alebo kryté úhrnným majetkom dotyčného Žida — okrem bŕankozmenky Úvery tohto druhu nemožno prehliadnuť, keďže Žid mal výnosný podnik, nehnuteľnosť a prípadne i vklady a pracoval dlhší čas s peňažným ústavom, takže tento mohol sa oprávnene domnievať, že poskytnutý úver má riadne zaistenie a bezpečné krytie. Verejným zásahom do vlastníctva Židov, najmä odňatím dispozičného práva s majetkom znemožnilo sa peňažným ústavom včas sa postarať o dodatočné zaistenie poskytnutého úveru ma konkrétnom majetku dotyčného Žida (židovského združenia). Prípadné zmenky, ktoré slúžili na krytie takýchto úverov, nebolo možno prezentovať v dôsledku vysťahovania Židov; ale aj keď ich bolo možno prezentovať, nedosiahlo sa úspechu, nakoľko Žid mal obmedzené dispozičné právo s majetkom. Niet sporu o tom, že takéto úvery zaťažujú byv. majetok Žida, preto je odôvodnené, aby sa dodatočne mohli zaistiť na konkrétnom majetku a pri rozvrhu náhrady mohli dôjsť uspokojenia ako ostatní veritelia, zaistení včas na tej-ktorej majetkovej podstate.
Z dôvodov spravodlivosti je nutné vyrieknuť nezapočítanie času od prechodu nehnuteľnosti na štát až do dňa zloženia prejímacej ceny do premlčacích lehôt. Aj tým sa chránia záujmy veriteľov.
Podľa všeobecných predpisov, najmä podľa bankového zákona, môžu peňažné ústavy pri predaji nehnuteľností, na ktoré majú zaistenú pohľadávku, intervenovať. Toto právo sa priznáva aj v osnove, aby aj takýmto spôsobom sa veriteľom umožnilo zmenšenie prípadnej straty, ktorú by utrpeli odpredajom nehnuteľností za cenu, ktorá nestačí na úplné uspokojenie ich pohľadávky.
§§ 26 a 29.
Hypotekárny úver, ak sa zachová, nemôže veriteľ vypovedať v dôsledku prevodu podľa tohto zákona. Tým sa zaistí nadobúdateľovi úver za tých istých podmienok, ako mal bývalý vlastník. Týmto sa chránia nadobúdatelia proti bezdôvodnému vypovedaniu úverov so strany veriteľov.
Veritelia, ktorí majú na nehnuteľnosti vložené nejaké právo, majú sa osvedčiť, či ich pohľadávka (právo) ešte trvá. Tým sa má zistiť aspoň s dosažiteľnou presnosťou úhrn pohľadávok voči Židom a zamedziť vyplácanie takých pohľadávok, ktoré snáď už Žid vyplatil.
Úradom, ktoré vykonávali dosiaľ správu žid. dom. majetku, teda hlavne ÚHÚ, Mestskému not. úradu a okresným úradom sa ukladá povinnosť, aby do 30 dní od účinnosti zákona odovzdali všetky spisy, zá-
znamy, vyúčtovania o správe a pod., ktoré sa týkajú tohto majetku, finančnej správe. Toto ustanovenie je potrebné v dôsledku zákonnej zmeny s dispozíciou tohto majetku.
Ostatným úradom sa prikazuje súčinnosť s finančnou správou. Obdobné ustanovenie je vo vl. nar. č. 151/1942 Sl. z.
HLAVA DRUHA. §§ 30 až 33.
Ustanovenia tejto hlavy majú zhrnúť zostatky žid. majetku, rozptýleného dosiaľ vo viacerých fondoch (kontách) na jedno miesto, t. j. do Likvidačného fondu žid. majetku.
Podľa doterajšieho stavu likvidačný prebytok lekárnického fondu, ktorý sa javil na jednotlivom likvidačnom konte, mal sa vyplatiť bývalému nositeľovi práv k odňatej lekárni, ktorej sa likvidačné konto týka. Podľa osnovy tento zostatok na likvidačnom konte sa použije najprv na úhradu výdavkov spojených s vysťahovaním Židov, ďalej sa z neho vyberie 5% na príspevok pre Podporný fond a zvyšok sa odvedie Likvidačnému fondu.
U poľnohospodárskych nehnuteľností sa zvyšok náhrady zapísal do náhradovej knihy. Podľa osnovy ten istý zvyšok sa použije tiež v prvom rade na úhradu sťahovacích výloh pre Židov a zvyšok do Likvidačného fondu. 5% príspevok sa tu nevyberá, nakoľko ide o poľnohospodárske nehnuteľnosti. Z výťažku týchto nehnuteľností vyberať príspevok na podporu živnostenského a domového úveru sa nedoporučuje, nakoľko z tohto majetku ide časť do Fondu pre pozemkovú reformu, ktorý má podobné poslanie ako Podporný fond.
Náhradu za hnuteľnosti prevzaté podľa § 4 zák. č. 108/1942 Sl. z. po uspokojení pohľadávok má ŠPÚ tiež odviesť Likvidačnému fondu. Z tohto výťažku sa nevyberajú príspevky ani na sťahovacie trovy ani pre Podporný fond, nakoľko by to holo technicky ťažko prevoditeľné.
Pri prevode podnikov okresný súd v rozvrhovom pokračovaní má zvyšok odviesť v prospech prevoditeľa podniku. Podľa osnovy z takéhoto zvyšku poukáže príspevok na sťahovacie trovy a 5% príspevku do Podporného fondu a zvyšok Likvidačnému fondu.
Veriteľom sa tu poskytujú tie isté výhody ako u domových nehnuteľností, takže so zvolením ŠPÚ a ÚHÚ môžu veritelia dodatočne zaisťovať svoje pohľadávky v pozemkovej knihe. Dôvody preto sú tie isté ako v § 23.
HLAVA TRETIA. §§ 34 až 40.
V tejto hlave sú ustanovenia o peňažných, hotovostiach Židov. Nejde to nijaké nové obmedzenia. V podstate sa preberá doterajší právny stav. Podľa doterajšieho stavu bolo treba ukladať hotovosti na vkladné knižky (§ 62 ž, k.) a platby v prospech Židov poukazovať na viazané účty (§ 64 ž. k.).
Osnova preberá tieto obmedzenia s tým rozdielom, že podľa osnovy všetky peňažné hotovosti sa prenášajú od peňažných ústavov, ktoré boli oprávnené prijímať žid. vklady na viazané účty, na jediný peňažný ústav, t. j Slov. hyp. a kom. banku. Toto opatrenie je potrebné, keďže väčšina Židov bola vysťahovaná, ich majetok prepadol v prospech štátu a peňažné ústavy sú povinné vklady vysťahovaných Židov na viazaných účtoch odviesť štátu. Tejto povinností nemôžu dosiať, nakoľko nemajú s oznam vysťahovaných Židov. Preto je lepšie sústrediť všetky žid. vklady do jedného peňažného ústavu, pre ktorý bude možné vyhotoviť približnú evidenciu Židov a ktorý bude môcť skôr plniť povinnosti podlá vl. nar. č. 151/1942 Sl. z., t. j. odvádzať štátu vklady vysťahovaných Židov, Vklady Židov, ktorí zostávajú na území štátu, sa prevádzajú z rôznych peňažných ústavov na Slov. hyp. a kom. banku.
Platby, ktoré podľa doterajšieho stavu sa poukazujú na žid. viazané účty u rôznych peňažných ústavov, by štát nemohol zachytiť, pretože by bolia veľmi ťažká kontrola a peňažné ústavy by boli povinné mať dve kategórie žid. viazaných účtov, podľa toho, či ide o Žida vysťahovaného alebo nie. Takáto evidencia by bola aj pre peňažné ústavy vieľmi obťažná, preto sa považuje za účelnejšie sústrediť všetky vklady u jedného peňažného ústavu. Tým sa zaistí zlepšená kontrola nad výbermi, lepšia evidencia vkladov a najdôležitejšie: fond dostane ihneď prostriedky, ktoré sa budú môcť použiť jednak pre potreby štátu, jednak pre potreby Podporného fondu, ktorý takto bude v stave súčasne s prevodom nehnuteľnosti poskytovať výhodný úver,
Ustanovenia kódexu vyhovovali, kým tieto vklady patrili Židom. Keďže v dôsledku úst. zák. č. 68/1942 Sl. z. mnohé z týchto prešli na štát, stáva sa doterajší právny stav nevyhovujúcim.
Keďže kódex nemal osobitné ustanovenie o sirotských vkladoch a súdnych depozitoch, upravuje sa táto otázka ods. 2 § 35 osnovy. Súd poukáže sirotský vklad alebo súdny depozit Likvidačnému fondu, ak ho prestane sám ako taký spravovať. Kým súd vykonáva správu tohto depozitu alebo vkladu, neplatia ustanovenia tohto odseku.
Osnova proti doterajšiemu stavu zachováva práva tretích osôb, ktoré viaznu na žid. vkladoch (§ 36 ods. 5), čím zlepšuje postavenie veriteľov.
Ostatné ustanovenia sú prevzaté z kódexu, takže ako dosiaľ osvedčené, nepotrebujú bližšie vysvetlenie. Je prevzaté aj ustanovenie o viazaných bežných účtoch pre prípady, že by Žid vykonával slobodné povolanie alebo prevádzal podnik. V takýchto prípadoch je Ministerstvo financií oprávnené povoliť Židovi mať viazaný bežný účet u peňažného ústavu.
HLAVA ŠTVRTÁ. §§ 41 a 42
Keď pri riešení židovskej otázky dospelo sa k štádiu vysťahovania Židov z územia Slovenskej republiky, vynorila sa potreba úplného zlikvidovania majetkových pomerov vysťahovaných Židov.
Vláda Slovenskej republiky a vláda Nemeckej ríše sa dohodli (výmenou verbálnych nót medzi Min. zahraničných vecí a vyslanectvom Nemeckej ríše), že Nemecká ríša prevezme Židov vysťahovaných zo Slovenska na svoje územie a že slovenská vláda uhradí Nemeckej ríši za každého Žida — slovenského štátneho občana prevzatého Nemeckou ríšou — sumu 500 RM.
Podľa požiadavkov prednesených na posledných poradách majú sa Nemeckej ríši už v najkratšom čase uvedené výdavky zaplatiť. Nakoľko majetok prepadlý v prospech štátu nebol ešte speňažený, chystá sa zákonné opatrenie, aby minister financií úverovými operáciami obstaral potrebné prostriedky, kým sa odpredaním býv. žid. majetku — dnes štátneho — nevyťaží potrebná suma. Z toho dôvodu je potrebné primeranú časť z výťažku židovského majetku oddeliť a spravovať na osobitnom účte.