a je plne odkázaný len na podporovanie, bolo preto u nových invalidov (z času po 14. III. 1939) zaradená nová skupina 94% až 100% zárobku neschopných a pre nich podstatne zvýšený invalidný dôchodok.
K § 136.
Určuje zvýšené invalidné dôchodky iba pre invalidov, ktorí utrpeli poškodenie na zdraví v čase po 14, marci 1939, kým pre invalidov z času pred 14. marcom 1939 ods. 2 tohto §-u ponecháva invalidné dôchodky v doterajšej výške. Porovnanie rozdielu výšky invalidných dôchodkov, je uvedené v predošlom § 135.
K § 137.
Slepecký príplatok a príplatok pre bezmocných je určený v doterajšej výške podlá § 9 zákona č. 133/1930 Sb. z. a nar.
K § 138.
Rodinný príplatok zostal na percentuálnej výške ustálenej zákonom č. 145/1942 Sl. z. s výnimkou 85—100% invalidov, u ktorých sa zvyšuje na 20% tak ako u ostatných invalidov, V podstate sa priznáva za tých istých podmienok, aké určil § 10 zákona č. 142/1920 Sb. z. a nar. Nóvum je príplatok pre študujúce deti. Ďalej dáva sa nárok práce neschopným deťom do 24. roku. Doteraz Ministerstvo vnútra mohlo také príplatky výnimočne povoľovať.
Príplatok na manželku priznáva sa, ak nemá vlastný stály zárobok, miesto doterajšej podmienky, že nemôže byť zárobkové činná, čo je pojmom ťažko ustaliteľným. Inak príjem manželky z majetku alebo z iného prameňa sa započítava do príjmu invalida podľa ods. 5 §-u 171,
K § 139.
Výška vdovského dôchodku určená § 17 zák. č. 142/1920 v znení zákona č. 39/1922 Sb. z, a nar. zvyšuje sa o 100% pre vdovy, ktoré utrpely poškodenie tým, že ich manžel zomrel, stal sa nezvestným, padol do zajatia po 14. marci 1939. Vdovský dôchodok týchto vdov bude obnášať 1200. — Ks resp. 1800. — Ks ročne. Pre vdovy z času pred 14, marcom 1939 ostáva vdovský dôchodok na terajšej výške (600 Ks, resp. 900. — Ks ročne). Príplatok (ods. 3) je vo výške príplatku podľa zákona č. 133/1930 Sb. z. a nar.
Vynechané bolo vylúčenie z nároku bezdetných vdov menej než 30% zárobku
neschopných. Strata manžela (živiteľa) dotýka sa existenčných pomerov aj bezdetnej zdravej manželky v tej miere, že toto opatrenie je plne odôvodnené.
K § 140.
Určuje výšku vdovského dôchodku tak, ako je uvedené v predošlom § 139 pre dve skupiny vdôv (pred a po 14, marci 1939).
K § 141.
Toto ustanovenie nahradzuje jedno z nespravodlivých, ustanovení doterajších zákonov. Podľa § 14 zák. č. 142/1920 Sb. z. a nar., vdova, ktorá sa vydala už za invalida, mala nárok na pôžitky len vtedy, keď manžel bol v čase sobáša aspoň 80% neschopný zárobku, nemal 30 rokov a manželstvo trvalo aspoň rok. Podľa judikatúry najvyššieho správneho súdu pre nárok bolo potrebné splnenie súčasne všetkých troch podmienok, Tým boly z nároku vylúčené skoro všetky vdovy po invalidoch, aj také, ktoré celé desaťročie sa trápily s invalidom s vysokou invaliditou.
Teraz sa u vdov, (ktoré sa vydaly za invalida, pri splnení ostatných podmienok ako súvislosť smrti manžela s vojenskou službou atď. vylučuje len tie, u ktorých manželstvo netrvalo aspoň rok, aby bolo znemožnené uvalenie ťarchy na štát uzavretím sňatku už umierajúceho invalida, resp. vdovy, ktorá manžela pred jeho smrťou opustila (aspoň rok s ním z vlastnej viny ako manželka nežila).
V ods. 2 oproti terajšiemu stavu vylučujú sa z nároku najmä družky, ale aj manželky rozlúčené a rozvedené bez ohľadu na ich event. alimentačné nároky. Robí sa tak pre dnešné nazieranie na manželstvo a rodinný život. Ponechajú sa už nadobudnuté práva družiek zomretých osôb a to preto, že tieto už nemôžu svoj predošlý stav sanovať manželstvom.
Ods. 3 preberá ustanovenie odseku 2, §-u 14 zákona, č. 142/1920 Sb. z. a n. a pamätá na prípady mimoriadneho zreteľa hodné.
K § 142.
Ods. l ponecháva nárok ustálený v § 19 zákona č. 142/1920 Sb. z. a nar. Z tohto ustanovenia však bolo vynechané obmedzenie vdov 50-ročných, lebo jednak sú to len úplne ojedinelé prípady, žeby sa vdova vyše 50 rokov vydávala, aj vtedy sa tak stáva skoršie pre jej hmotné zaistenie a nie
preto, aby získala odbytné, čoho mohla vdova dosiahnuť aj pred 50 rokom jej veku. Trojročné odbytné nie je takou sumou, aby sa daly očakávať sňatky na smrteľnej posteli pre hmotné zaistenie vdovy a majetné vdovy sú beztak z nároku vylúčené pre príjmovú hranicu podľa § 171.
Tiež ustanovenie odseku 2 § 19 zákona č. 39/1922 Sb. z. a n. bolo vynechané z dôvodu, že nemanželské spolužitie (konkubinát) bolo možné v praxi veľmi ťažko ustáliť, obyčajne sa vysvetľovaly ako istý pomer zamestnanecký. U tých niekoľko prípadov nie je odôvodnené — i pri dnešných mravných zásadách — zasahovanie do súkromného života vdovy, keď u invalidov nemanželské spolužitie nemalo následky zastavenia ich invalidných požitkov.
K § 143.
Ods. 1. Sirotský dôchodok podľa § 23 zákona č. 142/1922 Sb. z. a n. zvyšuje sa so 400 Ks ročne na 720 Ks ročne iba u sirôt, ktorých otec zomrel, stal sa nezvestným alebo padol do zajatia po 14. III. 1939. U ostatných sirôt, ktorých otec zomrel, stal sa nezvestným, padol do zajatia pred 14. III. 1939 ostáva sirotský dôchodok v doterajšej výške (400 Ks ročne).
Ods. 2. Dôchodok úplných sirôt zvyšuje sa zo 600 Ks ročne na 1080 Ks ročne tiež pre dve skupiny sirôt (z času pred a po 14. III. 1939) tak ako v ods. 1.
Ods. 4 nahradzuje ustanovenie vlád. mar. č. 346/1920 a 363/1922 Sb. z. a n. k § 21 zákona č. 142/1920 a č. 39/1922 Sb. z. a nar.
Ods. 5 vvsvetľuje presnejšie doterajší pojem "nezaopatrenosť" siroty podľa § 20 zákona č, 39/1922 Sb. z. a nar.
Ods. 6 preberá ustanovenia odsekov 2 a 3 § 20 zákona č. 39/1922 Sb. z. a n. Nóvum je, že možno priznať požitky nad 18 rokov študujúcim sirotám, čo je plne odôvodnené.
Ods. 7 preberá ustanovenie § 22 zákona č. 142/1920 Sb. z. a nar.
K § 144.
Určuje výšku sirotského dôchodku pre dve skupiny sirôt (pred a po 14. III. 1939) tak, ako je uvedené v § 143.
K § 145.
Rodičovský dôchodok, určený v § 25 zákona č, 39/1922 Sb. z. a n. zvyšuje sa so
400 Ks ročne na 900 Ks ročne iba u rodičov, ktorých syn zomrel, stal sa nezvestným, padol do zajatia po 14 marci 1939, kým pre ostatných rodičov, ktorých syn zomrel, stal sa nezveslným, padol do zajatia pred 14. marcom 1939, ostáva rodičovský dôchodok v doterajšej výške (400 Ks ročne).
Doterajšie predpisy § 25 zák. č. 142/ 1920 Sb. z, a nar. pre nárok rodičov na požitky požadovaly práceneschopnosť, čo potom vl. nar. č, 363/1922 k § 25 zákona vysvetľovalo na 75% pracovnú neschopnosť. Rodičovský dôchodok podľa dnešného stavu (400 Ks ročne) je však tak nepatrný, že nemožno ho považovať za odškodnenie za strateného syna, iba snáď za nejaký podiel ktorým by však bol syn pravdepodobne podporoval rodičov aj vtedy, keby tí neboli ešte úplne alebo v tak veľkej miere (75%) neschopní pracovať, Z toho istého dôvodu bola vynechaná tiež podmienka doterajších ustanovení, že syn pred narukovaním podstatne prispieval na výživu rodičov, ale berie sa za podklad! nároku skutočnosť, či by rodič teraz (v čase rozhodovania) bol odkázaný podporovanie synom, keby ten žil.
Bola vynechaná tiež hranica, ustálená pre úhrn požitkov pozostalých, že totiž vdovský, sirotský a rodičovský dôchodok spolu niesmie presahovať Ks 2. 400. —. (§ 24 resp. prvá veta § 25 zákona č, 142/1920 a 39/1922 Sb. z. a n. ) ako neodôvodnená pri dnešnom nazieraní na početné rodiny. Rodičia syna, ktorý zanechal tiež vdovu a viac malých detí, majú Zpravidla o mnoho ťažší život než takí, ktorí nemajú vôbec vnukov.
Ods. 3 upozorňuje rodičov, že každý z nich má osobitný nárok, lebo bolo veľmi mnoho prípadov, že sa o požitky hlásil len jeden z nich v domienke, že obidvaja nemôžu požívať požitky.
Ods. 4 ponecháva nadobudnuté už práva.
Ohľadom odseku 5 viď dôvody u ods. 1.
Ods. 6. nahradzuje ustanovenia odsekov 2 a 3 § 25 a § 25/a zákona č. 142/1920 v znení zákona č. 39/1922 Sb. z. a nar.
K § 146.
Určuje výšku rodičovského dôchodku pre dve skupiny rodičov (pred a po 14, III. 1939) tak ako je uvedené v § 145.
K § 147.
Ods. l určuje pre pazois'tlalýoh po nezvestných a do zajatia padlých vojakov dôchodky tak ako u ostatných pozostalých rozoznávaním dvoch skupín týchto pozostalých (pred a po 14. III. 1939).
Ods. 2 až 4 nahradzuje ustanovenia ods. l, čl. II. a Čl. III, zákona č. 39/1922 Sb. z. a nar. s obradom na terajší vojnový stav.
K § 148.
Ustanovenia boly prevzaté z § l zákona č, 145/1942 Sl. z so zmenou, za percentá drahotného prídavku boly určené rovnako pre všetkých vojenských poškodencov.
K § 149.
Doterajšie zákony o starostlivosti o vojenských poškodencov nemalý ustanovenia o pohrebnom. Je to však plne odôvodnené, aby vdova, resp. pozostalí po zomrelom vojenskom invalidovi dostali pohrebné. Iné naše sociálne zákony ako aj zákony iných štátov o starostlivosti o vojenských poškodencov majú podobné ustanovenie o pohrebnom.
K § 150.
Prevzaté z § 3 zákona č. 145/1942 Sl. z. s rozšírením na pohrebné.
K §§ 151 až 157.
Usmerňujú a presne upravujú podľa terajšej skutočnej praxe liečebnú starostlivosť o vojenských invalidov, ktorú upravil doteraz len jediný nedostatočný odsek l, § 11 zákona č. 142/1920, v znení zákona č. 39/1922 Sb. z. a n., s vysvetľovaním vl. nariadenia č. 363/1922 Sb. z. a n. k odseku l § 11 zákona.
K § 158.
Prídel protéz a ortopedických pomôcok je upravený iba jednou vetou v bodu 5 §-u 3, zákona č. 199/1919 Sb. z. a nar. (Ministrovi sociálnej starostlivosti sa ukladá, aby voj. invalidom opatril dodatočné protézy]. Ináč táto starostlivosť je usmerňovaná len výnosmi býv. Ministerstva sociálnej starostlivosti resp. Min. vnútra.
Nakoľko ide o nárok vojenského invalida, je plne odôvodnené, aby ten bol usmernený už v samom zákone a aby invalid vedel, čo mu vlastne patrí.
V tomto § sú preto stručne uvedené nároky a ich podmienky, a to podľa sku-
točnej praxe počas 22 rokov prevádzania tejto starostlivosti od poslednej svetovej vojny. Iba podrobnosti (spôsob prevádzania prídelu protéz, čas prideľovania, výmeny, opravy jednotlivých druhov protéz a ortopedických pomôcok) by upravilo Ministerstvo vnútra výnosmi podľa §-u 168.
K § 159.
Zriadením domovov vojenských invalidov bolo býv. ministerstvo sociálnej starostlivostí poverené ustanovením odseku 8. §-u 11 zákona č. 39/1922 Sb. z. a nar., ktoré ale nič bližšieho o tomto druhu starostlivosti neobsahuje a aj toto bolo usmerňované len ministerskými výnosmi. Preto je treba, aby boly už v zákone jasne stanovené podmienky tejto starostlivosti. Text tohto §-u bol upravený podľa skúsenosti z doterajšej praxe a podľa potreby.
K § 160.
Preškolenie invalidov sa zakladá na ustanovení poslednej vety odseku 2 §-u 11 zákona č. 142/1920 Sb. z. a n. a odseku 12 vl. nar. č. 363/1922 Sb. z. a n.
K §§ 161—165.
Prednostné práva vojenských poškodencov upravil čl. II. zákona č. 83/1941 Sl. z. Toto zákonné ustanovenie ale tým, že nepoverilo nikoho dozorom nad týmto druhom starostlivosti o obetiach vojny, zostalo úplne bezúčinné, skoro nikým nerešpektované a podľa tohto zákonného predpisu nepodarilo sa skoro žiadneho poškodenca zaradiť do pracovného procesu. Podľa dnešného nazierania na prácu a pracovnú pospolitosť je výlučne len peňažné podporovanie obetí vojny resp. inými čestnými službami poškodených priamo nemorálne, keď nie je postarané o to, aby títo ľudia aj pri ich stuženej pracovnej schopnosti mohli, ba museli byť zaradení do riadneho pracovného procesu. Invalidi vojny nesmú mat pocit, že sú žobráci, ktorým štát dá peňažitú almužnu, ale musia nadobudnúľ toho vedomia, že i keď stratili vo vojne niektorý úd, alebo časť zdravia, so zbytkom ich pracovnej schopnosti sú cennou složkou a užitočnými členmi pracovnej pospolitosti. Preto musia mať prednosť pri udeľovaní všetkých takých oprávnení a zamestnaní, ktoré i so stuženou pracovnou schopnosťou môžu úplne zastať.
Preto boly doterajšie bezúčinné nedostatočné zákonné ustanovenia doplnené ustanoveniami, ktorými (ako je to aj v
iných moderných štátoch) ukladá sa povinnosť zamestnať vojenských poškodencov väčším súkromným podnikom, ktoré vždy majú možnosť nájsť pre toho poškodenca vo svojom podniku takú prácu, ktorú ten aj pri sniženej výkonnosti môže zastať.
Prevádzaním tohto veľmi potrebného ustanovenia poverujú sa úrady práce.
K § 166.
Charitatívna starostlivosť doteraz prevádzaná bola usmerňovaná len ministerskými výnosmi. Táto starostlivosť vyžadovala v povojnových rokoch (1920—1923) len na Slovensku 2 1/2 milióna korún, potom stále klesala (r. 1932 ešte Ks 624. 000) až na 134. 000. — Ks r. 1938. Teraz je v štátnom rozpočte na tento účel preliminovaná len suma 80. 000 Ks, ale aj tá pre mimoriadne pomery nemôže byť použitá.
Najmä stredne vysoké pôžičky (2— 3000. — Ks) napr. do trafilky, pre zveľadenie živnosti, nákup strojov, dobytka a podobne podľa praxe boly veľmi užitočné a veľmi pomáhajú postaviť invalida na pevnejší existenčný základ. Preto najmä za normálnych pomerov — túto charitatívnu starostlivosť bude treba postaviť na takú úroveň, aby sa ňou dalo skutočne pomôcť vojenským poškodencom.
K § 167.
Vládnym nariadením č. 424/1919 Sb. z. a n. bol zriadený "Štátny podporný fond čs. invalidov" z prostriedkov nasbieraných počas vojny 1914—1918 pre účely podporovať v núdzi vojneských poškodencov. Z tohto fondu dostala Slovenská republika svoj podiel v štátnych dlhopisoch v nominálnej hodnote 848. 500. — Ks. Okrem toho z iných prameňov (zo zvyškov úrokov pri splácam prídeľovej ceny pozemkov vojenskými poškodencami, z pohľadávok bývalej uhorskej krajinskej komisie, podporujúcej vojnou poškodených) sa nasbierala suma asi 150. 000. — Ks, ktorá s ohľadom na jej pôvod a určenie môže byť použitá len v prospech vojenských poškodencov. Možno tiež očakávať od jednotlivcov a korporácií rôzne venovania, dary, odkazy, sbierky atp. pre tento účel. Všetky tieto prostriedky preto, ako peniaze sosbierané a určené pre vojenských poškodencov sa sústredia v jednom Fonde, z ktorého sa bude štátna charitatívna starostlivosť podľa § 166 doplňovať, najmä v takých nutných a odôvodneých prípadoch, v ktorých pre
striktne vymedzené podmienky štátnej charitatívnej starostlivosti a obmedzené finančné prostriedky zo štátnych rozpočtových prostriedkov nemožno pomôcť.
K § 168.
Obsahuje ustanovenie o vydaní podrobných prevádzacích smerníc Ministerstvom vnútra po dohode s Ministerstvom financií.
K § 169.
Ustanovenia ohľadom zvýšenia dôchodku, ak sa zdravotný stav vojenského poškodenca zhorší, obsahuje § 29 zákona č. 142/1920 v znení zákona č. 67/1936 Sb. z. a nar. a vlád. nariadenia č. 192/1936. Tieto ustanovenia sú však dosť komplikované pri ich prevádzaní a pri tom nie dosť logické, keďže robia podstatné rozdiele medzi tým, či zhoršenie nastalo behom 10 rokov od prvého priznania dôchodku alebo po tejto lehote, čo však na skutočnosti, že sa invalidita zvýšila a postihnutý potrebuje väčšiu pomoc, nič nemení. V tomto návrhu preto berie sa pre zvýšenie dôchodku len skutočnosť, že sa stav poškodenca podstatne zhoršil a preto odôvodňuje zvýšenie invalidného dôchodku podľa zisteného vyššieho stupňa invalidity.
Obmedzenie podľa ods. 2 sa robí preto, aby žiadatelia len pre neodôvodnený subjektívny pocit zhoršenia nepožadovali stále nové zvýšenie dôchodku, ako sa to v praxi opakuje,
K § 170.
V tomto ustanovení okrem prípadov, na ktoré sa vzťahujú iné ustanovenia tohto zákona, obmedzujúce nároky vojenských poškodencov, shrňujú sa taxatíve všetky dôvody vylučujúce, alebo obmedzujúce poškodenca v jeho nárokoch.
Ods. l je novým ustanovením, vzhľadom na jeho obsah netreba ho zvlášť odôvodňovať.
Ods. 3 sa vzťahuje na tých voj. poškodencov, ktorých dôchodky boly už pred účinnosťou tohto zákona skapitalizované.
Ods. 5 písm, a) je nové ustanovenie, doplňujúce medzeru doterajších predpisov, podľa ktorých — najmä vzhľadom na poslednú vetu § 37, zákona č. 142/1920 poškodenec ani sa nemohol zriecť nárokov, i keď z rôznych dôvodov na pôžitky nereflektoval.
Písm. b) nahradzuje ustanovenie ods. 5, § 26 zákona č. 39/1922 a ods. 7 a 8 §-u 26 vl. nariadenia č. 363/1922.
Písm. c) preberá ustanovenie písm. c), ods. L § 31 zákona č. 39/1922 Sb. z. a n. Ztoho bolo vynechané vyplácanie odbytného, ako zbytočné a tiež vynechané sprísnenie voči naším poškodencom, ktorí sa vysťahujú do istých štátov,
Písm. d) zakladá sa na ustanovení § l, zákona č. 41/1922 Sb. z. a n., ktoré priznáva nároky len, keď je vojak zo služby prepustený. Jednomesačná lehota sa určila preto, aby — najmä u invalidov 20—25% zárobku neschopných, z ktorých niektorí sú vzdor svojej invalidite povolávaní na riadne vojenské cvičenia, — sa nemusely vždy na tento v praxi málokedy a len stálou revíznou činnosťou zistiteľný čas zastavovať pôžitky.
Ods. 6 uvádza taxatívne dôvody
pre ktoré je poškodenec dočasne vylúčený,
alebo obmedzený pri výplate pôžitkov,
ostatné nároky (liečenie, protézy atď. ) mu
však zostanú zachované.
Písm. a) tohto odseku pozmeňuje ustanovenie odseku e). § 31. zákona č. 39/1922 Sb. z. a. n., ktoré vylúčenie z nároku na pôžitky viazalo na stratu volebného práva. Tým bol poškodenec často na dlhé roky zbavený prameňa výživy (i keď jeho vinou) a mohlo to byť ďalšou príčinou zločinnosti. Teraz sa navrhuje len vylúčenie poškodenca z nároku počas výkonu dlhšieho trestu na slobode, kedy vlastne na pôžitky sám nie je ani odkázaný.
Ods. 9 preberá ustanovenie odseku 2, § 11 zákona č, 142/1920, v znení zákona č. 39/1922 Sb. z. a nar.; boly ale vynechané výnimky, ktoré sa v praxi neosvedčily, lebo pri liečení invalida počas dvoch-troch týždňov výživa rodiny podstatne netrpí a preto zvýšenie požitkov pre ich rodiny nie je odôvodnené. Ak je treba invalida na dlhý čas í cez viac rokov liečiť v ústave, tým sa vlastne ich rodina len odbremení a počas tohto liečenia rodina obdrží polovičné pôžitky.
Odsek 9 preberá ďalej ustanovenie poslednej vety odseku 8 § 11 zákona č. 39/ 1922 Sb, z. a nar.
Ods. 10. Nakoľko je dôchodok pozostalých podstatne menší, ako vyživovacie príspevky, vyplácané rodine narukovaného vojaka, preto tieto musia byť rodine ponechané naďalej, aj keď vojak na fronte padne, do skončenia brannej pohotovosti štátu, lebo rodina padlého vojaka musí dostávať toľko na peniazoch, ako rodina vojaka, ktorý síce koná voj. službu, ale ešte nepadol v bojí.
K § 171.
Toto nové ustanovenie odstraňuje pomerne nie veľkým finančným zaťažením nespravodlivé a komplikované ustanovenia doterajších zákonov: rôzne príjmové hranice uvedené v §§ 2 až 4, zákona č. 142/1920, v znení zákonov č. 39/1922 a zákona č. 93/1929 a vlád. nariadenia 363/1922 a 110/1924 Sb. z. a n.
Tieto ustanovenia pre nárok na pôžitky vojenských poškodencov určujú podstatne rôzne príjmové hranice:
a) pre príjem docielený z činnosti hospodársky samostatnej — 5000. — Ks (ods. l § 2 cit. zák. ),
b) pre príjem z nesamostatnej činnosti (v súkromnom zamestnaní a podobne) 10. 000 Ks (ods. 4, § 2),
c) pre príjem z trafiky, kín — do výšky požitkov podľa ods. l § 4 cit. zákonov, (čo napríklad u 20% -neho invalida činí 720 Ks ročne, kým u 85% invalida 8160 Ks),
d) iná je hranica u verejných penzistov, ktorí bolí penzionovaní pred alebo so vznikom invalidity (do výšky invalidných požitkov medzi 720—8160 Ks),
e) iná je príjmová hranica u takých penzistov, ktorí boli penzionovaní po nastalej ich invalidite (hranica táto činí 10. 000 Ks podľa ods. 4 § 2),
f) iná je hranica u verejných zamestnancov (ods, 2 § 4 zák. ) s invaliditou 20—45%, ktorí už pri 6. 000 Ks platu nemajú nárok na pôžitky, kým
g) 50—100% invalidi — verejní zamestnanci majú nárok na polovicu požitkov až do hranice podľa ods. 4, § 2 zák. Napokon
h) na základe ustálenej judikatúry Najvyššieho správneho súdu tiež iná hranica platí na osoby, ktoré majú event. väčší majetok, obchod, hostinec atď., pri tom ale prevádzajú trafiku (hoci i len pre vlastných hosťov v hostinci), lebo u týchto prichádza do úvahy len príjem z trafiky podľa ods, l, § 4 bez ohľadu na ostatný ich príjem podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu.
Kým u trafikanta 20%-ného invalida požitky sa začnú obmedzovať, keď docieli 720 Ks ročne a nárok na požitky úplne stratí, keď má 1440 Ks ročne príjmu, súkromný zamestnanec (slobodný) 20%-ný invalid stratí tento nárok len, keď má 13. 940 Ks príjmu.
Okrem toho príjmy, pochádzajúce z činnosti hospodársky nesamostatnej (platy,
mzdy atď. ) sa započítaly do príjmovej hranice iba polovicou, naproti tomu príjmy z činnosti hospodársky samostatnej — celou výškou.
Celá štruktúra týchto ustanovení je tak komplikovaná a krajne nespravodlivá, že ju bolo treba od základu odstrániť. Najjednoduchšie by bolo odstrániť vôbec príjmové hranice, ako sa to v mnohých štátoch (i v Nemeckej ríši a v Protektoráte Čechy a Morava) urobilo.
Vzhľadom na finančné pomery štátu, na mentalitu nášho ľudu a z iných finančných dôvodov navrhuje sa predsa ponechať istú príjmovú hranicu odpovedajúcu aspoň približne dnešným pomerom, ale tá musí byť spravodlivo rovnaká pre všetkých vojenských poškodencov. Vychádzajúc zo zásady, že pre udržovanie svojej nutnej existencie potrebuje zdravý človek tak 20% ako aj 100%-ný inlvalid približne tú istú sumu (výdavky za liečenie, protézy a pod. hradia sa invalidom osobitne), bola určená taká hranica, ktorá podľa dnešných pomerov výživu človeku skromne zabezpečuje, t. j. 12. 000. — ročne (1. 000. — TCs mesačne) pre slobodného a o 1. 200. — Ks ročne viac na každého člena rodiny v úzkom slova smysle. Bolo by ale tiež nespravodlivé určiť príjmovú hranicu podľa existenčného minima (9. 000. — Ks), určeného pre súdne exekučné vymáhania, lebo takéto minimum nemôže byť smerodajné pre určovanie nárokov vojenských poškodencov, obetujúcich sa vo vojne, najmä, keď iné štáty upúšťajú od viazania-nárokov vojenských poškodencov na príjmovú hranicu.
Skutočnosť, že hranica Ks 5000. — podľa ods. l § 2 zákona 142/1920 mení sa na 12. 000. — Ks, neznamená, že by sa hranica o toľko zvýšila. Doterajšia hranica 5. 000. — Ks znamenala tú dolnú hranicu, pri ktorej poškodenec mal nárok na plné požitky. Od tej bránice sa začnú požitky obmedzovať a nárok na požitky poškodenec stráca, ak jeho príjem dosahuje súčet hranice a požitkov, ktoré by mu prislúchaly; tak napr. 20% invalid stráca nárok u príjmovej hranice 5, 000. — Ks+ 720 Ks, naproti tomu 85% invalid stráca nárok u príjmovej hranice 5. 000. — Ks + 8. 160. — Ks, hoci k výžive potrebujú títo invalidi približne rovnakú sumu. Napríklad vojenskému slepcovi (slobodnému), ktorému podľa zákona prislúchaly v jednom roku požitky 9. 960. — Ks, na druhý rok započítajúc mu polovicu požitkov 4. 980. — Ks, treba bolo skrátiť požitky, keď z iných prameňov
docielil ročne viac ako 20, — Ks, lebo pri započítaní 4. 980 Ks do príjmovej hranice 5. 000. — Ks, ostáva iba 20 Ks hranica na iné príjmy.
Do príjmov vojenského poškodenca podľa doterajších ustanovení pri inom jeho príjme započítaly sa aj invalidné resp. vdovské požitky v polovičnej sume. Tým sa často stávalo, že ak v jednom roku mal poškodenec započítaním týchto požitkov príjem, presahujúci príjmovú hranicu á preto nemal nárok na požitky v druhom roku, ale nakoľko nepoberal tieto požitky, mal o toľko menší príjem a mal zasa nárok na požitky vojenských poškodencov.
Takto v jednom roku mal poškodenec priznané požitky, v druhom roku vôbec nie, alebo len skutočné požitky a v treťom roku zasa mal plné požitky atď.
Táto štruktúra príjmovej hranice je nespravodlivá a neudržateľná.
Naproti tomu v odsekoch l—5 § 166 určuje sa jednotná hranica pre invalidov a vdovy, bez ohľadu na to, z čoho pochádza ich príjem a ich požitky, ktoré poberajú ako vojenskí poškodenci, nezapočítajú sa do príjmovej hranice (s rozdielom iba pre invalidov a vdovy, ktorí sa stali poškodencami po 14. marci 1939). Hranica táto určuje rovnaký finančný štandart (akési minimum pre skromné živobytie) s tým, že poškodencom, ktorí túto hranicu (tento štandart) nedosahujú, poskytne štát dôchodok podľa výšky ich poškodenia, nad túto hranicu prestane ich štát finančne podporovať.
Hranka podľa ods. l a 2 určuje sa aj pre vojenské vdovy a siroty, počítajúc takých pozostalých po tom istom zomretom vojakovi za jednu rodinu.
Odsek 6 preberá ustanovenie ods, 4 čl. IV. zákona č. 83/1941 Sl. z.
Ods. 7 nahradzuje ustanovenie ods. 5, § 2 lit. a, vlád. nariadenia č. 363/1922 Sb. z, a nar. k § 2 zákona a je plne odôvodnený.
Ods. 8. Nakoľko práve táto príjmová, hranica je najcitlivejšia voči zmenám v hospodárskych pomeroch a voči úrovni cien životných potrieb, dáva sa vláde možnosť hnanicu upravovať podľa skutočnej potreby.
K § 172.
Ods. l preberá ustanovenie ods. 2. § 30 zákona č. 142/1920 Sb. z. a n. Odseky 2 a 3 vylučujú veľké doplatky za uplatňované nároky, stránkou zabudnuté, nepovšimnuté