Československá socialistická republika a
její lidová armáda praktickými kroky
přispívají k vytváření
příznivého klimatu a k posílení
důvěry a bezpečnosti v celé Evropě.
Musíme však současně objektivně
na základě zhodnocení mezinárodní
a vojenskopolitické situace vyvozovat závěry
o nutnosti cílevědomého a principiálního
upevňování bojové síly a připravenosti
naší armády jako nedílné součásti
ozbrojených sil členských států
Varšavské smlouvy.
Předseda FS A. Indra: Děkuji poslanci Vackovi.
Slova se ujme poslankyně Lefflerová.
Poslankyně SN N. Lefflerová: Vážený
súdruh predseda, vážené súdružky
a súdruhovia poslanci, naši občania úprimne
vítajú zlepšovanie vzťahov s našimi
susedmi, s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom, v
najdôležitejších oblastiach spolupráce
- politickej, hospodárskej, humanitárnej, ekologickej
a v ďalších oblastiach obojstranného záujmu.
S úprimnou radosťou zaznamenávame nárast
počtu tých síl, ktoré sa v našom
susedstve hlásia k mierovému hnutiu a aktívne
sa angažujú v boji za odvrátenie katastrofy
v prípade jadrovej vojny. Nikdy v minulosti nebolo protivojnové
hnutie, združujúce dnes milióny ľudí,
tak vyhranene negatívne zamerané proti pretekom
v zbrojení, ako v súčasnosti. Stáva
sa hnutím všeľudovým napriek sociálnym,
politickým, náboženským a vekovým
rozdielom jeho účastníkov.
V našich stykoch po parlamentnej línii, po línii
Výboru pre európsku bezpečnosť a spoluprácu,
Čs. mierového výboru, ženských,
mládežnických, odborových, športových
organizácií a družobných miest, sa stretávame
s tým, že nové myslenie v medzinárodných
vzťahoch preniká stále viac do radov širokých
ľudových más na Východe i Západe.
Tento trend je súčasne naším veľkým
zadosťučinením všetkým tým,
ktorí sa stali obeťami druhej svetovej vojny a ktorí
zanechali našej generácii odkaz: "Už nikdy
viac vojnu! "
Západonemecké mierové hnutie, predstavované
vysokým počtom mierových organizácií
a skupín patrí tradične k najsilnejším
v západnej Európe a stalo sa napriek určitému
pesimizmu po roku 1983 už významným faktorom
politického života. Ako ukazujú výsledky
napr. Palmeho pochodu, mierové hnutie v Rakúsku
a Nemeckej spolkovej republike je významným iniciátorom
uvolňovania medzinárodného napätia v
podujatiach realizovaných v spolupráci s československým
mierovým hnutím.
Naši voliči si realisticky uvedomujú a vyjadrujú
to i na zhromaždeniach s obavami, že nie je ľahké
v podmienkach buržoáznej demokracie plniť tento
postulát, keď v západných oznamovacích
prostriedkoch náročky komolia poslanie hnutia a
označujú mierové organizácie za takzvanú
"predĺženú ruku Moskvy". V
pozadí sú tie kruhy a sily, ktoré sa orientujú
na politiku uzbrojenia a vyčerpania krajín socialistického
spoločenstva a na revíziu povojnového usporiadania
v Európe a vo svete.
Základným cieľom protičeskoslovenských
a protisovietských kampaní je ovplyvňovanie
vlastných občanov subtilnými argumentami
z oblasti ľudských práv a náboženských
slobôd, komolením a zneužitím kritiky
nedostatkov, ktoré sa objavujú v značnej
miere v čs. a sovietskej tlači, rozhlase a televízii.
Napriek uvedeným negatívnym javom zaznamenávame
občas i pozitívnu publicitu v NSR a Rakúsku,
kde konštruktívne komentujú rozvoj politických
a humanitárnych stykov ČSSR s obomi západoeurópskymi
susedmi.
Odzbrojenie je cesta k mieru, ktorou je možné dosiahnuť
zlepšenie najmä medziľudských vzťahov.
My sme pre takýto vývoj. Ale k tomu musia účinne
prispieť i naši západní susedi, od ktorých
očakávame rešpektovanie daných realít
a skončenie s márnymi pokusmi o ovplyvňovanie
vnútropolitického diania v ČSSR v duchu antikomunistických
koncepcií.
Proces odzbrojenia, ďalšieho znižovania medzinárodného
napätia (od helsinského Záverečného
aktu), brzdia taktiež sily revízie a revanšizmu.
Nemôžeme nechať bez povšimnutia hlasy, ktoré
v spojení napr. s 50. výročím mníchovského
diktátu z roku 1938 opätovne ohlupujú svoju
mládež a celú verejnosť, že tzv.
mníchovská dohoda je právne platná.
Úloha oznamovacích prostriedkov je pri vytváraní
atmosféry vzájomného porozumenia a spolupráce
nezastupiteľná. Chceme týmto len zdôrazniť
naliehavú potrebu dneška, zamyslieť sa nad poslaním
žurnalistov v zahraničnopolitických a humanitárnych
vzťahoch, najmä vo vytváraní verejnej
mienky o obraze života susedných krajín. Ich
zásluhou sme totiž viac ako 4 desiatky rokov obklopovaní
stereotypnými a historickými predstavami podozrievavosti,
skresľovania motívov aktivity druhej strany v súvislosti
s realizáciou našich plánov vo výstavbe
socialistickej spoločnosti, a v poslednom čase s
programom hospodárskych reforiem a prestavby spoločenského
života v socialistických krajinách. Tieto snahy
sú vedené zámerom vniesť rozkol medzi
jednotu štátov socialistického spoločenstva.
Práve zotrvačnosť a stereotypy v myslení
bránia vmyslieť sa do logiky svojho suseda a správne
pochopiť súvislosti a politiku socialistických
krajín.
Základnou zásadou by mala byť komplexnosť
a faktografická bohatosť informácií.
I my sme prístupní v pravom slova zmysle analytickému
prístupu, analýze procesov, ktoré v súčasnosti
charakterizujú vývoj v socialistickej i kapitalistickej
časti "spoločného európskeho
domu". Jedine tak získame v tlači, rozhlase,
ako aj v televízii jeden o druhom reálnu predstavu
a dosiahneme aspoň počiatočný stupeň
porozumenia. Je to dilema našej doby - buď ideologický
boj pri vzájomnom rešpektovaní, alebo dať
priestor zobrazovaniu susedov v kontrastných studených
vojnových farbách, teda pokračovať v
atmosfére nedôvery, strachu a nepriateľstva.
Pripomínam si výrok nášho ministra zahraničných
vecí v expozé v novembri 1984, citujem: "Naše
historické skúsenosti nás oprávňujú
upozorniť, že ten, kto v Nemeckej spolkovej republike
spojuje svoj osud s revanšizmom a spochybňuje plody
veľkého víťazstva v protifašistickom
oslobodzovacom boji národov, je odpútaný
od reality, ide po nebezpečnej ceste. Povojnové
hranice Európy sú nenarušitelné. Pokúsiť
sa o ich zmenu znamená vyvolať vojnu." Koniec
citátu.
V poslednom čase sme s uspokojením zaznamenali,
že spolková vláda prejavila ochotu pomáhať
pri odstraňovaní prekážok na ceste k
dohode medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi
americkými o likvidácii raktet stredného
doletu. Je však nutné ísť ďalej.
Spolková vláda by mohla významne prispieť
k realizácii návrhu na vytvorenie pásma bez
chemických a jadrových zbraní v strednej
Európe podľa návrhu vlád ČSSR
a NDR. Bol to významný príspevok nielen ku
kvalitatívne novej forme susedských vzťahov
hraničných štátov náležiacich
dvom vojensko-politickým blokom, ale v globálnom
riešení týchto významných otázok
aj k ľudskej civilizácii. Pri tejto príležitosti
rada by som upozornila na návrhy Politického poradného
výboru Varšavskej zmluvy o znížení
konvenčného zbrojenia v Európe.
Ako som už uviedla, naši voliči pozorne sledujú
rozvoj vzťahov socialistických krajín a hlavne
československej vlády s našimi západnými
susedmi - NSR a Rakúskom. So záujmom sme sledovali
návštevu generálneho tajomníka Ústredného
výboru Zjednotenej socialistickej strany Nemecka a predsedu
Štátnej rady NDR súdruha Ericha Honeckera v
NSR ako názorný príklad reality dvoch suverénnych
nemeckých štátov, našich bezprostredných
susedov.
Uvítali sme oznámenie o pripravenej návšteve
spolkového kancelára Helmuta Kohla v Československu.
Vyjadrujem rada očakávanie našich občanov,
že jeho návšteva a rokovania o dôležitých
otázkach európskej bezpečnosti budú
významným príspevkom k prehĺbeniu susedských
vzťahov a tiež pre celoeurópsky proces rozvíjaný
v duchu helsinského Záverečného aktu.
Súdruh minister, dovoľte mi položiť otázku,
ako hodnotíte súčasný stav a možnosti
rozvoja vzťahov k našim západným susedom,
k Nemeckej spolkovej republike a Rakúsku?
Předseda FS A. Indra: Děkuji poslankyni Lefflerové,
která byla poslední z písemně přihlášených
řečníků. Hlásí se ještě
někdo z poslanců do rozpravy? (Nikdo.) Není
tomu tak.
Prohlašuji rozpravu za skončenou. Prosím soudruha
ministra Chňoupka, aby odpověděl na otázky
soudruha poslance Kapitoly a soudružky poslankyně
Lefflerové a své odpovědi spojil se závěrečným
slovem.
Ministr zahraničních věcí ČSSR
B. Chňoupek: Prvú otázku položil
súdruh poslanec Kapitola, ktorý sa pýtal,
v čom podľa nášho názoru sa prejavuje
vplyv súčasnej vnútropolitickej situácie
a vývoj v Sovietskom zväze na vývoj vo svete
a aké závery z toho vyplývajú pre
našu zahraničnú politiku.
Čo k tomu povedať?
Niet pochýb, že prestavba sovietskej spoločnosti
má dva aspekty: vnútorný a zahraničnopolitický.
Realizácia plánov schválených XXVII.
zjazdom sovietskych komunistov bezpochyby vyzdvihne Sovietsky
zväz do konca storočia v produktivite práce,
v kvalite výrobkov, vo vede, a celkovej ekonomickej efektívnosti
na svetovú úroveň a spoločne s najmodernejšou
organizáciou spoločnosti umožní, aby
socializmus poskytol ešte viac materiálnych a duchovných
hodnôt ku prospechu človeka. Tým sa v očiach
pracujúcich celého sveta, vrátane verejnosti
najvyspelejších kapitalistických krajín,
stane socializmus bezpochyby príťažlivejším.
Inými slovami prestavba v Sovietskom zväze, v socialistických
krajinách vytvorí a vytvára optimálne
podmienky k tomu, aby sa národy presvedčili, že
práve socializmus je pre ne tou najprijateľnejšou
alternatívou, hlavne vďaka svojím vysokým
humanistickým hodnotám.
Pokiaľ ide o vplyv na zahraničnú politiku:
má vplyv "perestrojka" - "prestavba"
na ňu alebo nie? To bola otázka, o ktorej sa veľmi
diskutovalo. Často sa ozývalo, že vplyv nemá
a tieto hlasy i keď slabšie a redšie - sa ozývajú
dodnes.
V čom vidíme my to hlavné, v čom sa
realizuje "perestrojka" - "prestavba" v oblasti
zahraničnej politiky? Myslím si, že predovšetkým
v tom, že otázky zahraničnej politiky, sovietskej
politiky, v ktorej hrajú ústrednú úlohu
otázky obrany a otázky odzbrojenia, začala
riešiť a naďalej rieši strana. Politici. Nie
iba jeden jediný rezort. A to je myslím to najdôležitejšie.
A bola to práve strana, ktorá sa mohla, ktorá
dokázala a ktorá sa vedela vrátiť k
Leninovi a ktorá prijala práve leninský princíp
nazývaný princípom rozumnej dostatočnej
obrany. Mnohí hovoria, že mu nerozumejú. Treba
vysvetliť o čo ide, že ide ozaj o Lenina, toho
Lenina, ktorý v ťažkých rokoch, bezprostredne
po revolúcii, vyhlásil, že sovietske Rusko
potrebuje iba toľko ozbrojených síl a iba toľko
výzbroje, koľko mu treba k obrane. Viac netreba. Menej
by bola avantúra. Prečo? Pretože sovietske
Rusko nemá a nebude mať imperiálne úmysly.
Sovietske Rusko nebude útočiť. A preto tiež
bola vybudovaná polmiliónová stará
Červená armáda, ktorá v podstate existovala
do začiatku tridsiatych rokov, myslím, že do
roku 1931. Až neskôr, po nástupe fašizmu
v Nemecku, boli jej stavy uspôsobené. A práve
v tomto je kľúč, ktorým možno rozšifrovať
sovietsky prístup k odzbrojeniu, k odzbrojovacím
procesom vôbec, ktoré sú zatiaľ iba v
začiatkoch. Tieto procesy budú na základe
tohto kľúča pokračovať. Na tejto
leninskej filozofii je taktiež založená mierová
ofenzíva socialistických krajín, Sovietskeho
zväzu. Na nej je založený komplexný systém
mieru a bezpečnosti ako výraz tohto starého
leninského - my mu dnes hovoríme nového -
myslenia. Na ňom je založené zníženie
ozbrojených síl a výzbroje na čo najnižšiu
úroveň. Táto filozafia, táto koncepcia,
tento prístup, poskytujú pre sovietske vedenie,
pre socialistické krajiny, obrovský manévrovací
priestor pre ďalšie rozumné a pre nás
výhodné kroky. Poskytuje tiež možnosť,
aby mnohé v minulosti skamenelé problémy
sa začali riešiť ozaj novými pohľadmi
a dosiahli sa priaznivejšie výsledky.
Táto politika tiež zlepšila vo svete obraz socializmu,
obraz Sovietskeho zväzu. Vo Varšave, na zasadaní
Politického poradného výboru, sovietska delegácia
vystúpila a zdôraznila, že hlavným frontom
našej mierovej ofenzívy v tomto období je boj
o svetovú verejnú mienku.
Bola položená otázka, ako je vôbec možné,
že socializmus, najpokrokovejšia etapa vývoja
svetovej civilizácie, je ustavične napadaný
ako nedemokratické zriadenie, je ustavične vystavený
útokom. Prosím - to je propaganda - ale žiaľ
- ako pred chvíľou hovorila poslankyňa Lefflerová
- táto ohlupujúca propaganda má ohlas aj
u takých obyčajných ľudí, ktorí
nemajú triedny ani sociálny dôvod tomu veriť,
ale súc stále pod týmto tlakom, napokon hovoria:
ach, áno, tí boľševici sú zlí,
ti Rusi sú zlí, ten socializmus nestojí za
nič, tam nič nefunguje.
A zase naopak, zahnívajúci imperializmus, o ktorom
hovoríme, že sa nachádza v podmienkach všeobecnej
krízy, vďaka takejto propagande, žiaľ, má
obraz ozajstnej demokratickej spoločnosti, kde všetko
funguje, kde je všetko krásne a kvôli čomu
dokonca aj niektorí ľudia od nás emigrujú.
Preto bolo zdôraznené, že treba urobiť
všetko, aby sa zlepšil obraz o socializme.
Keď nás prijímal súdruh Gorbačov
v apríli či v máji t. r. - na rozdiel od
tradičných rutinných prijatí výboru
ministrov, kedy obyčajne predsedajúci zreferuje
a generálny tajomník povie, ako to vyzerá
v danej krajine - sa nás tentoraz všetkých
spýtal, čo si myslíme o súčasnej
situácii vo svete, čo si myslíme o dôsledkoch
prestavby na svetovú situáciu. Nerád sa citujem,
ale povedal som, že po tom čo uplynul práve
rok od Varšavy, kde sme povedali, že hlavným
frontom je boj o svetovú verejnú mienku, teda po
roku ľudia bez ohľadu na kontinenty, na Západ
či Východ, môžu prinajmenšom povedať:
"Tak do čerta, čo si teda nesadnete s tým
Gorbačovom za jeden stôl a nerokujete? Čo
je na tom zlého, čo on vraví? Veď hovorí
o mieri, vyhlasuje moratória, chce odzbrojenie. No tak
si teda s ním sadnite a hovorte o týchto otázkach."
Povedal som teda, že keby sme nedosiahli nič iné,
než túto zmenu svetovej verejnej mienky, žiadne
odzbrojenie, žiadne rokovanie, už tento samotný
fakt, ktorý je objektívny - a každý,
kto chodí von, ho môže potvrdiť, - je veľkým
úspechom celej politiky prestavby. Myslím si, že
aj tento tlak verejnosti - vtedy som to povedal a trvám
na tom - bol jednou z tých síl, ktorá napokon
primäla západné štruktúry i americkú
administratívu, aby otvorila po rokoch vákua zatvorené
dvere k rokovaniu, k bilaterálnym vzťahom a primäla
tiež týchto predstaviteľov k stretnutiam v Ženeve,
k Reykjaviku i k nadchádzajúcemu washingtonskému
stretnutiu, kde - ako sme tu dnes už povedali mnohokrát
- sa dožijeme historickej dohody. Zhruba po 15 000 dňoch
od konca druhej svetovej vojny, o Fultonského prejavu,
v roku 1946, odkedy sa konali tisíce schôdzok, odkedy
sa popísali tony papiera, nacestovali sa státisíce
kilometrov, má dôjsť k hoci malému, ale
predsa len k prvému kroku v oblasti odzbrojenia. A toto
odzbrojenie práve tento krok môže byť -
ako som povedal vo svojom referáte - začiatkom reťazovej
reakcie, pri ktorej by sa v duchu tejto filozafie išlo ďalej,
na ďalšie zníženie v oblasti konvenčných
a iných zbraní. I tam sa čŕtajú
- ako to uvádzal predo mnou súdruh poslanec Vacek
isté možnosti predovšetkým v oblasti tzv.
zbraní dvojitého použitia, tzn. ťažkého
delostrelectva a možno aj iných druhov.
Čo sa dosiahlo ďalej za tie dva roky tzv. gorbačovskej
politiky? V každom prípade sme sa dostali do ofenzívy.
My, Varšavská zmluva, my, socializmus, sme v nástupe;
NATO naopak v defenzíve. Shultz musel nedávno odcestovať
z Moskvy bez toho, že by vôbec bol schopný dať
odpoveď na návrhy Gorbačova k strategickým
zbraniam, pretože nemal vo vrecku inštrukcie.
Aká bola situácia donedávna? Kam sme len
prišli, na každé rokovanie, na každé
stretnutie, za každý rokovací stôl, stále
sme sa museli brániť, stále sme museli niečo
vysvetľovať, stále nás prepáčte
mi ten neliterárny výraz - doslova tĺkli po
hlavách. Dnes je situácia presne opačná.
Západ musí vysvetľovať, západní
ministri musia dávať odpovede - a niekedy s veľkými
rozpakmi - na naše návrhy, keď útočne
nastupujeme, keď vysvetľujeme a žiadame od nich
odpoveď.
Povedal by som, že zápas o svetovú verejnú
mienku vďaka tejto našej ofenzíve sa vôbec
preniesol na pôdu Západu, je tam, nie je dnes u nás.
A to, ako vie každý čatár - na to netreba
byť generálom - je veľká výhoda
z hľadiska strategického i z hľadiska taktického.
Povedal by som, že sa akumuloval obrovský politický
kapitál, ktorý si pred dvoma rokmi snáď
len málokto z nás vedel z hľadiska veľkosti
a z hľadiska jeho dôsledkov predstaviť.
Pravda, prestavba nemá dôsledky len na vzťahy
so Západom, s rozvojovými krajinami. Prestavba má
veľké dôsledky na vzťahy medzi socialistickými
krajinami. Môžem tu citovať niekoľko vyjadrení
najvyšších sovietskych predstaviteľov z
Politických poradných výborov, výborov
ministrov, kde hovorili, že vzťahy so socialistickými
krajinami sú pre nich ústrednou úlohou a
budú ich chrániť ako zreničku oka. A
to sa tiež prejavuje v praxi. Posledný zjazd KSSZ
sformuloval princípy, ktoré sa uvádzajú
do praxe. Sú to princípy skutočných
leninských vzťahov medzi socialistickými krajinami:
dôvera, porozumenie, vzájomná úcta,
jednota, zomknutosť, vzájomná súčinnosť,
rovnoprávnosť, nevmešovanie sa do vnútorných
vecí. Môžem uviesť desiatky príkladov
pre každú z týchto tézí. Ale
aspoň dve základné. Predovšetkým
začal fungovať mechanizmus Varšavskej zmluvy,
začal sa pravideľne stretávať Politický
poradný výbor, ktorý sa z dôvodov -
ktoré si každý vie domyslieť - stretával
veľmi sporadicky a za posledné roky sa ani nestretol.
Začal fungovať výbor ministrov, pravidelne
dvakrát ročne. Boli založené významné
skupiny, ktoré tento mechanizmus obohacujú, ako
skupina informačná, bola založená skupina
pre otázky odzbrojenia. Veď bolo paradoxom, že
vo Varšavskej zmluve existoval štáb spojených
ozbrojených síl, kde sedeli ministri obrany, ale
neexistoval žiaden orgán politického charakteru,
ktorý by sa týmito otázkami zaoberal.
Alebo otázka vzájomnej informovanosti. Hovorili
sme tu o všeľudovosti a otvorenosti zahraničnej
politiky. Môžem s plnou zodpovednosťou povedať,
že vyšší stupeň dôvery v oblasti
zahraničnej politiky si ani neviem predstaviť. Minister
Ševardnadze na každom stretnutí informuje o najmenších
detailoch, podobne hovorí súdruh Gorbačov
na zasadnutiach Politického poradného výboru.
Ševardnadze v Prahe povedal, že by neletel do Washingtonu,
keby nemal mandát krajín Varšavskej zmluvy.
To sú veci, ktoré sa v minulosti nerobili, to si
povedzme otvorene. Hovoril o detailoch svojho rokovania s Reaganom,
Shultzom a presne povedal plány, dosť rizikové
plány, ktoré schválilo sovietske politbyro
o tom, ak chce rokovať s Reaganom - mám na mysli teraz
pred dvoma týždňami - a čo chce dosiahnuť
a čo chce odviesť. A to nehovoril len v internom rozhovore
so súdruhom prezidentom, ale hovoril to všetkým
ministrom, ktorí tam boli. Myslím, že to je
ozaj vysoký stupeň skutočného súdružstva
a skutočnej dôvery.
Pokiaľ ide o nás, týmito otázkami som
sa zaoberal a chcel by som dodať len jedno: z tohoto nového
prístupu, z tohoto nového myslenia chceme vychádzať
a chceme tieto nové prístupy a čiastočne
to tak už robíme - uvádzať do praxe.
K druhej otázke súdružky poslankyne Lefflerovej:
myslím, že povedala viacej o NSR, ako by som tu mohol
povedať ja. Sú to naši susedia, s ktorými
máme veľmi zložitú históriu a preto
veľmi citlivo a starostlivo sledujeme každý pohyb
na vnútropolitickej i každý krok na zahraničnopolitickej
scéne. Proces normalizácie vzájomných
vzťahov, ktorý našiel výraz v Zmluve o
vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR
ako aj ďalší rozvoj stykov, ktorý sa odrazil
v "Spoločnej deklarácii" z roku 1978 sú
dokumentami, ktorými sa presne riadime.
Máme bohatý politický dialóg. Dochádza
každoročne k stretnutiu ministrov zahraničných
vecí. Čo najskôr dôjde v histórii
k prvej návšteve spolkového kancelára
Kohla u nás. Po všetkých týchto rokovaniach
obraciame pozornosť našich partnerov na otázky
bezpečnosti, znižovanie napätia a samozrejme
na to isté, o čom som dnes hovoril, i keď iným
jazykom, to je na nebezpečie revanšizmu, ktorý
nás veľmi znepokojuje. Treba povedať, že
v poslednom čase sa v oblasti bilaterálnych vzťahov
situácia značne zlepšila. Provokačné
požiadavky bonnskej vlády, napr. na vysťahovanie
našich občanov nemeckej národnosti a pod.,
ktorých sme boli svedkami v uplynulých rokoch, nestoja
zďaleka tak ostro ako nedávno.