Zjednává se však tímto zákonem
aspoň v jistém směru skutečná
rovnost? Československá státní ústava
uznává rovnost všech církevních
společností a vyznání. Ve skutečnosti
však vyhlíží rovnost trochu jinak. Němečtí
evangelíci nemají v Československu do dnešního
dne ústavu ku vzdělání svých
duchovních. Jejich synům však, kteří
musí studovati ve Vídni anebo v Lipsku - a my máme
přece v mnoha krajinách souvislá sídla
německých protestantů, v Aši, v severních
a východních Čechách - těm
československá školská správa
již v mnoha případech odepřela poskytnouti
studijní podpory, které se pro studie na Sorbonně
beze všeho povolují. Rozkřičeně
Maďarsko - jež nemáme co chváliti - vždy
dalo každému německému evangelickému
studentu theologie nějaké stipendium, aby mohl jeden
nebo dva roky studovati na vysokých školách
říšskoněmeckých a rozšířiti
svůj rozhled. Československá vyučovací
správa neměla do dnešního dne pro to
ještě porozumění, ani když školskou
správu měli v ruce socialisté jako ministři.
Zákon podepsal také jeden evangelický biskup.
Všechny církevní obce ve státu jsou
organisovány a seskupeny. Na Slovensku žijí
tisíce německých evangelíků,
a těm stát zabraňuje z malicherných
a zcela nevyzpytatelných důvodů připojiti
se k německé evangelické církvi v
západních zemích, která jest ustavena
na základě státních zákonů.
O československé církvi nestala se ve státním
rozpočtu po několik let vůbec ani zmínka.
Kde pak je tu ta skutečná sociální
spravedlnost, z níž tu pánové vycházejí?
v
A nyní subvence, které stát poskytuje různým
náboženským obcím! Kdybych chtěl
obstruovati, mohl bych uváděti číslice
státního rozpočtu na rok 1926. Katolická
církev dostává v Čechách, na
Moravě, ve Slezsku a na Slovensku 53,444.632 Kč,
v Podkarpatské Rusi 291.000 Kč. Z této dotace
připadá na Slovensko 8,143.800 Kč, na západní
zeme 45,444.632 Kč. Řecko-katolická církev
dostává 2,533.546 Kč, evangelická
církev v Čechách, na Moravě a ve Slezsku
2,293.000 Kč. To jsou však různé církevní
společnosti, které jsou pod tímto titulem
rozpočtovým zahrnuty. Československá
církev bratrská, t. j. církevní společnost,
která vznikla ze starých českomoravských
bratrů, spojených se starými českými
augsburskými a helvetskými evangelíky, dostává
1,239.000 osobní dotace a 284.000 Kč dotace věcné
a paušální, německá evangelická
církev 549.000, po případě 121.000
Kč, augsburská evangelická církev
na Těšínsku 80.000, po případě
20.000 Kč. To je taková zvláštní
věc, že nechcete připustiti připojení
k německým evangelíkům v Československu,
poněvadž nechcete, aby snad pár Šlonzáků
a pár Poláků dostalo se do duševních
styků s námi Němci, ačkoliv ve starém
Rakousku po celé století, od tolerančního
patentu císaře Josefa, žili tam protestanté
v dobré národnostní snášenlivosti,
a superintendent často byl jednou Němec, potom zase
Polák nebo Čech, právě tak jako ve
starém Rakousku na příklad ve východních
Čechách němečtí a čeští
protestanté velmi dobře si rozuměli svého
času za českého superintendenta Lanyho v
Černilově, mohli se dobře snášeti
a žíti v dobrých poměrech.
Evangelická církev na Slovensku dostává
9,601.522 Kč, židovská obec náboženská
na v Slovensku 484.000, československá církev
1,500.000 a jiná vyznání 436.000 Kč.
Která jsou to jiná vyznání, toho se
ovšem ze státního rozpočtu nedovíme.
Židovské obce náboženské v západních
zemích nedostávají nic, poněvadž
se skládají ponejvíce nikoli z chudých
lidí, nýbrž z lidí velmi zámožných
(Souhlas na levici.), kteří mohou své
církevní potřeby uspokojiti vlastními
prostředky.
A to se nám mluví o spravedlnosti! Při soupisu
lidu v roce 1921 bylo v Čechách, na Moravě
a ve Slezsku 8,201.464 římských katolíků,
396.852 evangelíků a 523.202 příslušníků
československé církve. Podle tohoto soupisu
připadají tedy v těchto třech zemích
na hlavu obyvatelstva u katolíků 5.7,
u evangelíků 5.09 a u československé
církve 3 Kč. Měřítko podle
posledního soupisu lidu má však platit pro
dotace také podle nového zákona, takže
církevním společnostem, jejichž počet
hlav se přece od roku 1920 silně změnil,
jsou příděly poskytovány úplně
nespravedlivě a nestejnoměrně. Při
tom pak při výdajích na katolickou církev
daleko ještě nejsou započteny výdaje
na bohoslovecké fakulty. Výdaje na kněžské
semináře jsou sice započítány
u biskupských konsistoří, nikoliv však
výdaje na jiné ústavy. Avšak nyní
mají katolická církev a československá
církev evangelická bohoslovecké fakulty na
vysokých školách, po případě
mají aspoň tak zvaně samostatné fakulty
theologické, na příklad v Olomouci, myslím,
fakultu Husovu. Avšak německá evangelická
a československá církev nemají státních
ústavů a tím se ještě zhoršuje
v jejich neprospěch a ve prospěch katolické
církve procento výdajů na hlavu obyvatelstva.
Proto nutno říci: Ani zde nelze mluviti o stejné
míře.
Je tu jenom jediný prostředek, a pravím:
My bychom byli ochotni mluviti o provisoriu, které by odpomohlo
skutečné bídě chudých občanů
tohoto povolání, avšak za předpokladu,
že by se přikročilo k tomu, aby konečně
byla provedena velká rozluka, zajištěna neodvislost
církve od státu, k níž státy
v severoněmeckých a anglosaských zemích
již dávno přešly. Církve mají
býti na státu nezávislé, mají
býti společnostmi svobodných lidí,
kteří jsou spojeni jenom společnou vírou,
avšak také společnou vůlí v této
víře žíti a působiti. Caesaropapismus
jest neštěstím. Avšak neštěstím
jest také, když se hierarchie, jako zde, pokouší
vnutiti státnímu životu svoji vůli.
Kdyby to pánové katolickoklerikálního
směru politického mysleli s věcí vážně
tak, jak se vždycky tváří, museli by
spolupomoci a pečovati o opravdové objasnění
pojmu "náboženská matice". Museli
by se spolu starati o to, aby náboženská matice
dostala od duchovních to, co jí mají dáti,
a museli by zastávati důrazně myšlenku
křesťanské církevní solidarity
ve své společnosti a museli by míti odvahu
ustaviti své farní obce. Avšak také
druhé církevní společnosti mají
úkoly, které ještě mohou splniti společně,
a budiž mi dovoleno říci něco k tomuto
bodu. Církevní správa se snaží
u třech skupin evangelických obcí, německé
evangelické církve, české církve
českobratrské a u zvláštní skupiny
ve východním Slezsku přivoditi jejich spojení
jako ve starém Rakousku pod jednou vrchní církevní
radou. V takových věcech nemá stát
vykonávati žádného nátlaku. Chtějí-li
samy srůsti, společně řešiti
své úkoly, pak to budiž ponecháno volnému
rozhodnutí. Avšak také druhé by mohly
mnoho přispěti k očistě života
a ku spolupráci. Nebylo by možno způsobiti
spolupráci těchto skupin snad podle vzoru štokholmské
konference, která se letos konala? Ať se stavíme
k církevní víře a k církevní
disciplině jakkoliv, kongres přece ukázal,
že také tyto obce, chtějí-li, mohou
vykonati v dnešní době veliké úkoly
a slavně spolupůsobiti při řešení
sociálních otázek. Zde by snad byla příležitost,
aby se také ony sešly na poli společně
práce, nikoliv aby ohlašovaly boj katolické
církvi, nikoliv aby rozpoutaly boj kulturní, nýbrž
aby vybojovaly v zemi vzájemnou rovnoprávnost, (Souhlas
na levici.) rovnoprávnost veškerého myšlení,
badání a víry.
My víme - tím chci skončiti - že existuje
velká sociální nespravedlnost v materielním
postavení duchovenstva. Je nutno tomu odpomoci, avšak
nejprve ve smyslu josefinského generálního
vyrovnání mezi chudými a bohatými
v téže církvi. (Potlesk na levici.) Tento
návrh jest opakem pravdy a jasnosti. Zabraňuje řádnému
trvalému ohraničení obou právních
sfér, přichází sem v oděvu
sociální spravedlnosti a zvětšuje jenom
nespravedlnost ve jménu křesťanství.
Jako volní němečtí lidé, jako
lidé z dvacátého století a jako poctiví
socialisté budeme takový návrh potírati
všemi parlamentárními prostředky. (Souhlas
a potlesk na levici.)
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je p. posl. dr Slávik.
Dávám mu slovo.
Posl. dr Slávik: Slávna snemovňa!
Prvý raz ujímajúc sa rozpravy, i ja podlieham
doterajšiemu nemiestnemu zvyku parlamentnému, keď
odbočujem od predmetu. Z rečí opozičníkov
- česť poskrovným výnimkám vidíme,
že pri bársakom predmete rozpovedia si to, čo
sa im práve zachce doniesť na pretras. Najlepším
dôkazom tohoto je príležitosť prednesu
úradníckej vlády. Rozpravu o tomto totiž
snemovňa nepovolila, napriek tomu ale opozícia svoje
chúťky uplatnila okľukou. Obchádzanie
usnesenia snemovne a denného poriadku ďalej trpieť
neslobodno, lebo takto by dominovala menšina nad väčšinou,
čo sa prieči pochopu parlamentarizmu.
To, čo stvára v našej snemovni väčšina
opozície - pískanie, trúbenie, spev atď.
nesrovnáva sa s dôstojnosťou poslanca. Parlament
je na to, aby sa poslanci vecnými dôvodami jeden
druhého presvedčovali a nie na to, aby sa tu vystrájaly
akrobatické a komediantské kúsky. Parlament
neslobodno použiť ani za prostriedok demagogie, ako
to robia komunisti, ktorí s tohoto miesta to verejne hlásajú.
Ich p. posl. dr Šmeral 18. decembra 1925 tu odtiaľ
takto rečnil: "My sa nepovažujeme len za zástupcov
priemyslových robotníkov, ale tiež všetkých
pracujúcich, veľkokapitalizmom vyssávaných
a kapitalistickou vládou potlačovaných roľníkov...
Prehlásili sme jasne už vo svojom povolebnom vyhlásení,
že podopreme svojími hlasy v parlamente všetky
návrhy, nech ich podá bárskto, keď ich
obsah bude skutočne k dobru robotníkov a pracujúcich
roľníkov."
Ich reči a hlasovanie proti zemedelským clám
však jasne dokazujú, že sú nepriateľmi
roľníctva. (Výkřiky posl. Landové-Štychové.)
Parlament nemôže a nesmie slúžiť k
rozkladným rečiam poslancov. Neslobodno trpieť,
aby sa tu hlásalo rozkúskovanie republiky, lebo
štát nemöže sniesť taký parlament,
ktorý ide proti štátu. Ak by sa toto dovoľovalo
i naďalej poslancom, a to nielen v parlamente, lež i
na ľudových shromaždeniach, tak nastane alebo
zboľševizovanie republiky, alebo musí prísť
keď aj nie fašizmus, tak aspoň Pašičiáda!
Tertium non datur! (Tak jest!)
Pán posl. dr Andrej Korláth dňa 18.
februára 1926 s tohoto miesta toto tvrdil: "Tak zvaný
lex Apponyiho na žiadon pád nebol v takej protive
s duchom tých čias, ako sa protivia dnešné,
demokratickými nazvané školy, jazykové
a iné opatrenia československej vlády, úprimnému
demokratickému duchu, ktorý mal byť po svetovej
vojne uplatnený. Môžeme tedv konstatovať,
že československý vládny režím
nie je ani o vlas demokratickejší, ako maďarský
vládny režím predválečný
a pozbýva tedy akéhokoľvek práva, aby
robil výčitky starému režímu."
Nuž, pozrime sa bližšie tomuto Apponyovskému
zákonu! (Výkřiky posl. Sedorjaka.)
Zák. čl. XXVII z r. 1907 znie "o právnych
pomeroch na neštátnych elementárnych školách
ľudových" a jeho § 17 toto hovorí:
"Každá škola a každý učiteľ,
bez ohľadu na ráz školy a bez ohľadu na
to, či požíva a či nepožíva
štátnej podpory, je povinný vyvinovať
a upevňovať v duši detí ducha pridržiavania
sa k uhorskej vlasti a povedomie spolupatričnosti k uhorskému
národu", a podľa §u 32 učiteľ
musel složiť v maďarskom jazyku nasledovnú
prísahu: "Ja, riadny učiteľ N. N., prisahám
Bohu živému, že sa budem chovať voči
Jeho Jasnosti apoštolskému kráľovi, voči
mojej uhorskej vlasti a voči jej ústave nesklátiteľnou
a neochvejnou vernosťou, že zachovám sankcionované
zákony a zákonné zvyky štátu,
že zákonné nariadenia domácich vrchností,
ako i povinností, súvisiace s mojím učiteľským
povolaním, vždy budem svedomite a presne plniť
a mládež, sverenú mojej starosti, budem vychovávať
v láske k uhorskej vlasti. Tak mi pomáhaj Boh!"
- Žiaľbohu, takéto úpravy v našom
československom zákonodarstve sme ešte nepočuli!
§ 18 tohože zákona toto hovorí: "Kde
niet školy s vyučovacou rečou maďarskou,
tam v takých cirkevných školách ľudových,
v ktorých sú stále deti maďarskej reči
materinskej alebo sú také deti nemaďarského
jazyka materinského, ktorých vyučovanie maďarským
jazykom si prajú ich otcovia alebo tútori, minister
náboženstva a osvety môže nariadiť,
aby sa pre týchto používala maďarská
reč za jazyk vyučovací, jestli ale počet
detí maďarskej reči materinskej dosiahne počet
20 alebo vydá 20% všetkých zapísaných
detí, pre tých maďarský jazyk, ako vyučovacia
řeč bezotázne má sa upotrebiť.
Ak ale aspoň polovička zapísaných
školákov je maďarského jazyka materinského,
vyučovacou rečou je maďarčina. V každom
takom výchovnom ústave ľudovom ale, v ktorom
štátny jazyk je výhradne zavedený čo
vyučovacia reč, tento stav viac je nezmeniteľný.
Vo všetkých opakovacích školách
ľudových vyučovacou rečou je maďarčina.
Tieto úpravy sú platné i hľadom obecných
ľudových škôl elementárnych."
Podľa §u 20 Apponyovského zákona ten učiteľ,
ktorý nevyučoval v maďarčine, štátny
doplnok svojho základného platu obdržal iba
vtedy, ak: 1. v škole po maďarsky učil maďarský
jazyk, počty, zemepis, dejepis, občianske práva
a povinnosti podľa rozvrhu a v počte hodín,
ustálených ministrom kultu, 2. ak v škole sa
učilo výhradne z vlasteneckých kníh
a pomôciek, ministerstvom schválených.
Podľa §u 21 citovaného zákona: "Ak
štát prispieva k doplnku základného
platu učiteľa daktorej obecnej alebo cirkevnej školy
vyššou štátnou podporu nad 200 korún,
zaméstnávanie učiteľa závisí
na ministrovi náboženstva a osvety."
§ 19 cit. zákona toto stanoví: "V elementárnych
školách nie maďarskej vyučovacej reči,
či požívajú a či nepožívajú
žiadnej podpory, vo všetkých triedach má
sa vyučovať maďarská reč v takej
miere, že by dieťa nemaďarského jazyka materinského
ukončením štvrtého ročníka
svoje myšlienky vedelo srozumiteľne vyjadriť po
maďarsky ústne a písomne." To, že
týždenne z 24 hodín učilo sa 21 hodín
po maďarsky v t. zv. "slovenskej škole národnej",
vieme všetci predprevratoví Slováci.
Takto vyzerá lex Apponyiho! A toto všetko sa dialo
v neštátnych školách, kdežto v štátnych
školách deti boly trestané pre každé
nemaďarské slovo. My Slováci nemali sme do
prevratu ani jedného gymnázia, ani jednu meštianku,
ani jednu odbornú školu, kde čoby aspoň
náboženstvo by sa bolo vyučovalo v slovenčine.
Je pravdou i to, že sám osnovateľ tohoto drakonického
zákona - podľa novinárskych zpráv -
teraz v 7. roku po prevrate je náklonný zrevidovať
svoje doterajšie stanovisko, avšak vláda maďarská
ani dosiaľ nepovolila ani len jednu slovenskú školu
v terajšom Maďarsku.
Napriek §u 23 zák. čl. XLIV z r. 1868, podľa
ktorého: "Každý občan štátu
k svoj ej obci, cirkevnej vrchnosti a župnej právomocnosti,
k ich orgánom a k vláde upravené podania
môže podať vo svojej materinskej reči",
ani jedon úrad neprijal v bývalom Uhorsku iné
podania ako v jazyku maďarskom. Darmo sme sa odvolávali
proti usneseniu hlavného slúžneho na župana
a potom na ministra!
Pri súdnictve nebolo to lepšie, lebo v celom Uhorsku
jazykom všetkých súdov bola iba maďarčina
a podľa §u 229 zák. čl. I z roku 1911:
"Keď počas alebo mimo pojednávania vypočutá
má byť taká osoba, ktorá nevie maďarsky,
treba použiť tlumočníka. Do zápisnice
v nemaďarskom jazyku môžu byť pojaté
len jednotlivé výrazy a iba vtedy, ak to súd
považuje za závažné pre vec, v súvise
s nemaďarským výrazom nech je pojatý
do zápisnice i jeho preklad."
Možná, že dakto nadhodí tú námietku,
že prečo nepodali ukrivdení sťažnosť
na najvyšší správny súd uhorský?
Je síce pravdou, že i uhorský najvyšší
správny súd vyhovel oprávneným sťažnostiam,
lenže zák. čl. XXVI z r. 1896 taxative označuje
tie prípady, v ktorých je prípustná
šťažnosť. Medzi týmito prípadmi
však niet ani národnostný útisk, ani
školské. ani administratívné usnesenia
a dišpozície. Aký je to rozdiel, keď u
nás teraz s každou nepatrnosťou možno obťažovať
toto najvyššie fórum a garančnú
ustanovizeň demokracie!
Takto vyzeralo bývalé Uhorsko, ktoré gróf
Albert Apponyi, zvaný "slávikom národa",
pomenoval "ostrovom slobody v Europe". Pri takomto stave
veci pán posl. dr Korláth iba zaprením
svojho lepšieho presvedčenia môže nedemokratickejším
označiť náš režím voči
režímu maďarskému, lebo podľa §u
5 jazykového zákona "vyučovanie vo všetkých
školách, sriadených pre príslušníkov
národných menšín, deje sa ich jazykom".
O 20% menšinových právach pred všetkými
úradmi bolo už dosť rečí pri debate
o jazykovom nariadení.
Naši komunisti hlásajú "sebaurčenie
národov až do odluky" a hlásajú
to i ústami Čechov - pán posl. dr Šmeral
na pr. dňa 18. decembra 1925 - a Slovákov, čím
i nevedomky napomáhajú iredentistické snahy
neslavianských komunistov naších. Toto od ních
nepožaduje ani sám komunizmus, čo vysvitá
i z toho návrhu zákona ruského, podľa
ktorého: "Každý čin, smerujúci
k svrženiu, podkopaniu alebo oslabeniu moci sovietov a vlády,
alebo ohrožujúci vonkajšiu bezpečnosť
sväzu a základne hospodárske, politické
a národné vymoženosti, stíha sa zásadne
smrťou zastrelením." A v tomto ohľade ani
naša koalícia nemala dosť štátneho
smyslu, keď nevydala takého poslanca, ktorý
žiadal na ľudovom shromaždení pripojiť
Chebsko k Bavorsku! Kým teda v Rusku je zakázaný
boj čo i len proti vláde, zatiaľ u nás
snemovňa nedovolí trestať poslanca, trhajúceho
sám štát! (Výkřiky posl. Sedorjaka.)
Ohľadom výtky, činenej so strany slovenskej
strany ľudovej, že na Slovensku neúraduje sa
výhradne slovensky, dovolím si citovať §
4 jazykového zákona: "V onom území
republiky, ktoré pred 28. októbrom 1918 náležalo
ku kráľovstvám a zemiam, na ríšskej
rade zastúpeným alebo ku kráľovstvu
pruskému, úraduje sa zpravidla po česky,
na Slovensku zpravidla po slovensky." Tato sa má rozumieť
tak, že reciprocita slovenčiny a češtiny
je tu uzákonená, avšak Čech môže
na Slovensku po česky a Slovák v Čechách
môže po slovensky úradovať. (Potlesk.)
Poneváč ale my Slováci nemáme
dosť úradníkov ani pre seba a nie to ešte
i pre zamoravské územia, preto v praxi reciprota
je neprevedená, lebo mnohí českí úradníci
len preto sa nechcú priúčať slovenčine,
lebo Slovák porozumie i češtine, ba českí
učitelia a profesori zaprotestovali si proti skladaniu
zkúšky zo slovenčiny, následkom čoho
my Slováci požadujeme, aby úradovanie na Slovensku
zpravidla sa dialo po slovensky a len výnimočne
bolo prevádzané po česky, lebo dosiaľ
- až na výnimky - pravidlo stalo sa výnimkou
a výnimka pravidlom. V tomto prirodzenom požiadavku
my Slováci sme jednotní a nedelíme sa na
žiadne politické strany. (Výborně!
Potlesk. - Výkřiky posl. Landové-Štychové
a posl. Sedorjaka.) Všemožne sa vynasnažíme,
aby naša zvučná slovenčina na Slovensku
všade a na každom poli verejného života
v úplnom rozsahu uplatnená bola a aby pri rovnakej
kvalifikácii do štátnej služby prijímaní
boli na Slovensku v prvom rade dobrí Slováci. Pri
tom však našim bratom Rusom a spoluobčanom Maďarom
a Nemcom v rámci našich zákonov prislúchajúce
ich národné práva menšinové vždy
budeme šetriť.
O padelaní tisícfrankoviek a päťstokorunových
štátoviek naších v Maďarsku počuli
sme spústu opozičných rečníkov
Nemcov a Maďarov, taktiež komunistov, ale ani od jedného,
až na rečníka Hlinkovej strany, nepočuli
jsme ani slovíčka odsúdenia tohoto medzinárodného
zločinu. A tu právom sme očakávali,
že i vodcovia našich menšín nebudú
sa stotožňovať s týmto zločinom.
Miesto tohoto však vyhlásili, že sa nechcú
miešať do záležitosti cudzého štátu.
Toto stanovisko páchne nadržovaním viny. Nechcú
sa miešať do peňazokazectva Maďarstva, lebo
to znie proti Maďarsku, ktoré nás týmto
spôsobom pripravilo o 30,000.000 Kč, kdežto
podaním interpelácie p. posl. dr Andreja Korlátha
a spol. pre vydanie štyroch bachantov miešajú
sa do záležitostí Maďarska, lebo ono znie
v prospech Maďarska a proti našej republike. Potešením
však zostáva pre nás to povedomie, že
náš maďarský ľud čo najrozhodnejšie
odsudzuje peňazokazov a hovorí, že maďarskí
magnáti vykonali u ž i horšie veci. (Výkřiky
posl. Majora a Sedorjaka.)
Spomenutým osvedčením Hlinkovej strany
táto strana hodne sa priblížila k potrebnej
štátotvornosti a my slovenskí republikáni
vrele si prajeme, aby i táto najväčšia
složka Slovenska čím skôr brala účasť
i na vláde, žeby záujmy Slovenska tým
vydatnejšie hájené byť mohly a aby prívrženci
tejto strany mohli zápoliť s nami v pozitívnej
práci a v lásce k republike. (Výkřiky
posl. Majora.)
Zákon čís. 290 z r. 1920 v prvom bode hovorí,
že: "... na starých zvyklostiach založené
povinnosti prifarených a priškolených osadníkov
grécko-katolíckej církve v Podkarpatskej
Rusi a na Slovensku: odvádzať farárom, kántorom
a učiteľom určitú dávku z vlastnej
úrody ročnej, t. zv. koblinu alebo rokovinu, konať
im t. zv. robotné dni či denníky, buď
poťahom alebo ručnou prácou na pozemkoch farných
a školských, privážať im potrebné
drevo na kurivo, sa zrušujú za prispenia štátu..."
a ďalej v §e 3 zase toto hovorí: "Dokiaľ
zrušenie nebude právoplatne prevedené, ponecháva
sa na vôli oboch strán, aby sa dohodly o spôsobe,
jakosti a miere dočasného vybavenia. Podrobnejšie
ustanovenia o tom, ako sa dohoda táto má uzavierať,
vyvdané budú vládnym nariadením."
Od vynesenia tohoto zákona uplynulo už 6 rokov, dosiaľ
však nemáme ani dočasné a tým
menej definitívné riešenie tejto otázky,
pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus
tak pálčivej.
Tento zákon o zrušení kobliny alebo rokoviny
bol vítaný nielen so strany cirkevníkov,
ale priali si ho i sami farári, kántori a učitelia,
lebo spôsob vyberania kobliny a prevádzanie rokoviny
a povinných dní je zrovna ponižujúci
pre samých tých, ktorým patrí rokovina
alebo koblina ako časť ich pôžitkov. Je
isté, že k spravodlivému upraveniu rokoviny
- kobliny sú potrebné dôchodkové zápisnice
otáznych pôžitkov, ale za 6 rokov už i
toto mohlo byť a malo byť prevedené, lebo veď
sa tu jedná nielen o záujem poplatníkov,
ktorým naraz pripadne mnoho platiť, ale ide tu i o
oprávnený kus chleba duševných pracovníkov.
Preto žiadam bezodkladne vydať dočasné
vládné nariadenie, upravujúce spôsob
uzavierania dohody ohľadom rokoviny - kobliny.
I na svoju vlastnú obranu nútený som predniesť
pár slov, lebo tak pán posl. Koczor pozmenením
svojej reči zo dňa 19. decembra 1926, ako i "Prágai
Magyar Hirlap" chcú mi nadišputovať taký
smysel mojich výkrikov, že ja som za odobratie pôdy
Maďarom. Tesnopisecká zpráva z 5. schôdzi
tejto snemovni podáva reč p. posl. Koczora a
na strane 155 toto stojí (čte):
"Maďarský roľník, maďarská
čeľaď, maďarský zemedelský
robotník nedostane pôdy nikde. (Výkřiky
posl. dr Slávika.) "
Patričný zapisovateľ však zamlčal,
že čo obsahovaly tieto moje výkriky. Vtedy
som zakričal p. posl. Koczorovi: "Nie je pravda,
lebo v okolí Komárna 17 tisíc katastrálnych
jutár rozparcelované bolo medzi Maďarov."
Keď teda som toto povedal, logicky je nemysliteľné,
aby som mohol povedať mne imputované výkriky
opačného smyslu.
K návrhu pôžitkového zákona mám
tu poznámku, aby bola v ňom uplatnená zásada
o miestnom postúpeni sudcov. Záujem drobného
človeka vyžaduje, aby dobrý sudca zostal v
tom mieste, kde sa dokázal a osvedčil. Poneváč
ale povýšenie a hmotný záujem sudcu
nabáda, aby sa dostal k sborovému súdu, teda
do mesta, mestá by absorbovaly takmer všetkých
osvedčených sudcov z vidieku, čo by odporovalo
zásade pomáhať v prvom rade materielne slabšiemu.
Keď ale patričný sudca môže dostať
povýšenie a hmotné polepšenie v mieste
svojho účinkovania, vtedy vyhovené bude i
mestám ako i vidieku, taktiež i samému sudcovi.
Poneváč tento zákon už je odhlasovaný,
preto žiadam uplatniť túto zásadu aspoň
v prevodzovacom nariadení. Tiež žiadam, aby k
sborovému súdu boli pribraní v prvom rade
tí sudcovia, ktorí si to výslovne žiadajú,
lebo sú mnohí sudcovia viazaní pokrevenstvom
a majetkom k miestu účinkovania. I v našom
súdnictve prial by som si zaviesť anglický
systém: Čím lepších a čím
lepšie platených sudcov k prvým stoliciam,
aby bolo čím menej odvolaní.
Ohľadom kongruy som toho presvedčenia, že túto
otázku by bolo treba riešiť a prajne vybaviť
takým zákonom, ktorý by vyčerpal i
ostatné cirkevno-materielné otázky. Tu máme
na pr. potrebu zmeny zákona č. 290 z r. 1920 o zrušení
rokoviny alebo kobliny a povinných dní v grécko-katolíckej
cirkvi za prispenia štátu. Keď zákonodarný
sbor náš na veľké prekvapenie Slovenska
dovolil fakultatívny sňatok uviesť na Slovensko
voči modernému a povinnému sňatku
občianskemu, keď ďalej nezažmúrime
oči pred tým faktom, že ministrom pre správu
Slovenska potvrdená ústava cirkve evanjelickej augšburgského
vyznania na Slovensku v §e 261 dovoľuje s roka na rok
spoločnou dohodou zameniť dávku v prírodninách
peniazmi, tak k vôli jednotnosti a dôsledku potrebné
je, aby zákon č. 290/ 1920 bol pozmenený
v tom smysle, že rokovina alebo koblina a povinné
dni môžu byť s roka na rok zamenené peniazmi
a nie je treba nútiť chudobného človeka,
ktorý dobrovoľne chce obilím alebo prácou
zaplatiť svoju dávku cirkevnú, aby sa vymenil
peniazmi. Týmto by si štát ušetril mnoho
milionov na jednej strane a zas na druhej strane by rozprestrel
výmenu túto i na ostatné cirkve, v ktorých
pod iným menom sú tie isté dávky cirkevné.
Tak u rímsko-katolíkov je ložné (lecticale)
a u protestantov sosyp. Imperative vypovedať, že cirkevná
dávka sa zrušuje iba v grécko-katolickej cirkvi,
značí, že zákonodárný
sbor nebol na čistom s cirkevnými dávkami
ohľadom ostatných cirkví.
Raz navždy bolo by treba vyhovieť i právnemu
postaveniu všetkých zákonne prijatých
cirkví na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Totiž
zák. čl. XX z r. 1848, ktorý i do dnes je
v platnosti, v §§ 2 a 3 takto znie: "V tejto vlasti
ohľadom každého zákonne prijatého
vyznania naboženského bez rozdielu stanoví
sa úplná rovnosť a reciprocita. Cirkevné
a školské potreby každého prijatého
vyznania náboženského majú byť
uhradené na štátné útraty, a
podrobným upotrebením tejto zásady po výsluchu
patričných konfesií ministerstvo predloží
pred najbližšie zákonodarstvo zovrubný
návrh zákona." Na tomto podklade protestantské
cirkve žiadaly a bývalá vláda maďarská
už mala návrh na odškodnenie protestantských
cirkví vo výške viac sto milionov korún,
lebo pred vynesením zák. čl. XX z r. 1848
iba rímsko-katolícka cirkev bola štátom
všemožne podporovaná a obdarovaná. Tohoto
práva a odškodného sa domáhame menovite
my Slováci-evanjelici augšburského vyznania
i dnes v dobe rovnosti a uznania zásluh cirkve našej
o záchranu národa pred politickou smrťou.
Keď ale na tento čas nebolo možno vyhovieť
všetkým týmto cirkevne-materielným otázkam,
dočasne uspokojujem sa i so zákonom o kongrue, na
ktorý zákon pozerám nie tak so stanoviska
politického, ako skôr s hľadiska sociálneho.
Živobytné minimum má mať zaistené
nielen telesne, lež i duševne pracujúci každý
občan a preto prehlašujem menom republikánskej
strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu,
že naša strana bude hlasovať za návrh zákona
o kongrue. (Potlesk poslanců republikánské
strany zeměděl. a malorol. lidu.)