Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Pro nás neexistuje ani hymna, ani prapor, ani autonomie, my existujeme jen tehdy, kdy jest nutno nás odírati, pak nás najdete na té ubohé Podkarpatské Rusi. Víme, že jsme vám velice nepříjemni, když svou bídu chceme kategoricky odhaliti zde před plenem sněmovny. Ale prosím vás, chcete-li, aby takových případů nebylo, učiňte přítrž případům lidu na Podkarpatské Rusi nepříjemným.

Odvolejte ty úředníky, dejte nám správu té Podkarpatské Rusi do našich rukou. A uvidíte-li, že jste dali ten ostrý meč nezralým, nedospělým lidem, vezměte jej zpět, máte vojsko - vždyť ten moloch vytáhl právě 2 miliardy z našich kapes - vezměte si zpět svobodu, kterou jste nám dali na zkoušku.

Pan ministr pro věci zahraniční ať nerozdává naše zájmy Rumunům. On nakreslil červenou tužkou hranici na mapě na naši škodu. A i nyní nemáme stálých hranic. Rumunské bandy přecházejí na naše území a dosud uloupily 40 kusů dobytka a koní. Četníci chodí na hony, ale nekonají svou službu.

Tento národ jest vám poddaný na základě svého připojení, na základě autonomie, jako svobodný národ a nikoliv jako otrocký. Nejsou dobří pro nás vaši úředníci, to víte, nejsou dobří pro nás vaši četníci, to vidíte. Kolik obětí utrpěl náš ruský lid vašimi puškami, kulemi.

Napomínám vás předem, že bude pozdě napravovati vaši nespravedlivou práci, ve které pokračujete již 8 let na naší Podkarpatské Rusi.

V tomto rozpočtu nevidím, že by byla zabezpečena naše kulturní práva, neboť naše úřady, naše školy jsou počeštěny, nejsou v něm zajištěny naše národohospodářské věci, neboť pozemková reforma se dostala do takových rukou, které jsou pro ni nepříslušné, kolonisuje se, rozdává se cizím lidem naše půda po praotcích, kterou oni ztratili, když bojovali za svobodu pod vůdcovstvím Rákóczyho II.

Vyvážíte od nás dřevo, rozbíjíte sůl, takže se v celém světě neslyší o podobném barbarství, jdete do toho dolu a rozbíjíte jej dynamitem, tak že se podkopává celá obec.

Pro vás to není nic, že ničíte ten chudý lid, vy si chcete vzíti své příjmy a nás odříti.

Poněvadž vidím, že žádné naše dobro není zajištěn o v tomto rozpočtu na rok 1927, budu hlasovati proti tomuto rozpočtu.

Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Tiso. Uděluji mu slovo.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa! Konštatovania hodné je, že prejednávanie štátneho rozpočtu, čo je predsa vždy a všade vrcholom činnosti každého parlamentu, u nás v tomto roku neshľadáva sa s takým záujmom, s akým by sa malo. Konštatovanie toto platí tak pre našu širokú verejnosť, ako i pre samotný parlament. Prejednáva sa rozpočet a široká verejnosť, ktorá predsa má byť rozpočtom týmto obťažená, neprejavuje záujem o rozpočet. Prejednáva sa rozpočet, ktorý na jeden rok zase dáva vliv a moc štátnu do rúk vlády a frakcie parlamentárné držia sa dosť chladne voči nemu.

Niet divu! V takej politickej situácii sa rozpočet prejednáva, že ani široká verejnosť a ani parlament nemá ani času, ani dosť aperceptúrnej sily, aby rozpočtu potrebnú pozornosť venovala. A nie poslednou složkou tejto politickej situácie sú novšie a novšie aféry, ktoré rozvadení spoločníci nielen nedávne koalície, lež i samých týchto afér vynášajú na svetlo. Kto by vedel povedať, koľkáta je toto už aféra v tom dlhom rade väčších-menších afér, ktoré sa od vzniknutia tejto republiky odhalily? A kto by sa odvážil tvrdiť, že toto sú už posledné aféry, ktoré majú byť a boly do teraz odhalené? Dosavádny režím z aféry do aféry prechádzal, z afér tak rečeno žil, a preto niet divu, že sa v republike ozývajú hlasy, volajúce po zmene režímu, po režíme bez afér, s občianskou statočnosťou a štátotvornou sociálnou spravodlivosťou.

Táto složka politickej atmosféry, v akej sa rozpočet prejednáva, týka sa slovenskej strany ľudovej, v mene ktorej mám česť hovoriť, v prvom rade. Volanie po režíme čistej ruky, po režíme bez afér našlo u nás živú ozvenu. Čomu sa nesmie nikto diviť, veď komu záleží na štáte, nemôže sa ľahostajne dívať na to, ako sa štátna moc využíva k osobnému obohacovaniu sa na úkor celku a na obťaženie daňujúceho obecenstva. Strana naša nad všetkú pochybnosť prejavila ochotu svoju prispieť k nastoleniu tohoto nového režímu, nie je ale jej vinou, že ochota jej nestretla sa s patričným porozumením. My na toto boli sme prichystaní, lebo dobre nám je známe, že doterajšie politické ovzdušie príliš silno vplývalo na politických činiteľov našej republiky, než by chceli - či vedome a či nevedome, neviem - bez afér žiť. Stranu ľudovú usilovali sa zapriahnuť do vozu nového režímu bez programu, aby jej potom - ak chce žiť nič inšie nepozostávalo, než chytiť sa tiež afér, pôdy a politických methôd, z ktorých vyrastajú aféry. Lebo kto nemá programu alebo sa nedrží svojho programu, musí mať aféry. Ľudová strana ale má program a drží sa svojho programu, nepotrebuje teda a nesmie mať aféry. Ochotná bola a je ísť do vlády nového režímu, ale nie pre aféry, lež preto, aby si tam prevádzala svoj program autonomie Slovenska! Darmo sa už radovaly nielen kruhy nepriateľské - lež i kruhy s nami vyjednávajúce - že ľudová strana ide do vlády za ministerské kreslá a že zamenila autonomiu za automobilizsmus. Dnešná situácia je jasným dôkazom, že falošné boly tieto zprávy a predčasná radosť z afér nevychádzajúcich jej protivníkov. Veď vyjednávať sme začali na podklade tom, že nám bude umožnené aspoň jadro autonomie Slovenska položiť vo vybudovaní ministerstva s plnou mocou pre Slovensko. (Výkřiky posl. Kollárikové.) Ani neviete, čo je to!

Vyjednávali sme s krajným sebazaprením, aby sme preukázali pochopenie vážnosti a nutnosti nového režímu v záujme štátu. A vyjednávali sme na takej výške, že k vôli vyšším záujmom jasne a srozumiteľne dali sme patričným na vedomie, že hotoví sme uspokojiť sa s minimálnymi výdobytky osobnými, nakoľko zriekame sa centrálnych ministerstiev, aby sme len umožnili pokojné riešenie slovenskej otázky, čo si väčšina do programu vzala. Výsledok je známy: Mám to tušenie, že do vyjednávania boly vnášané snahy mať ľudovú stranu, ale bez programu, aby ona nútená bola chytať sa tiež afér, a tak aby sa oslobodili od jediného neohroženého kritika afér, ktorý nemá afér. Že ľudová strana do tohoto nastrojeného osídla neskočila, je nielen samozrejmé, ale stretáva sa so živým súhlasom celého Slovenska. Všeobecné vydýchnutie sa javí po Slovensku po napnutom očakávaní, či obstojí ľudová strana na výške svojho programu, i v tej najposlednejšej dedinke s hrdosťou sa konštatuje, že v ľudovej strane sme sa nezklamali. Program autonomie Slovenska je u ľudovej strany nie volebným heslom a vystrčeným majákom, je to dušou a srdcom jej, ktorý si za žiadné osobné záujmy alebo stavovské výhody nezapredá a preto všetko svoje počínanie len smerom k autonomii podujíma. (Výkřiky konunistických poslanců.) Vyjednáva len preto, aby autonomiu uskutočniť mohla. (Posl. Kubicsko: To nemyslíte vážne!) O tom, pane kolego, vy nebudete rozhodovať, čo si ja vážne myslím, vy si môžete myslieť o tom, čo chcete, jestli myslíte čo.

V tejto politickej situácii slovenská ľudová strana prejednávajúc rozpočet, určuje svoje stanovisko k nemu, a to vo smysle kladnom. Plynie to samozrejme zo stanoviska autonomistického. Lebo však stát je tu a štát musí byť, potrebuje teda rozpočet. Diktuje nám stanovisko toto autonomný náš program, ktorý štát nepopiera, lež naopak ho predpokladá. Práve tak ako náš autonomistický smer z hlbších prameňov prirodzeného zákona čerpajúci nepýta sa na formu štátu, ktorá mu je opravdu ľahostajná, ale záleží mu len na tom, aby ten štát bol podľa spravodlivosti riadený. A spravodlivosť táto vyžaduje, aby sa uplatnila zásada, že kto platí, nech i rozkazuje. A Slovensko platí, žiaľ ale, že sa mu nedáva možnosti, aby si i rozkazovať mohlo v rámci rozpočtu na svojom území a vo svojich veciach. Preto je Slovensko tiež povedomé svojej autonomie v tomto štáte, lebo si je povedomé toho, že na ten štát platí a ani najmenej neobstojí tá námietka českých kruhov, že štát na Slovensko dopláca. Musím konštatovať, že tomu nie je tak a že niet človeka na Slovensku, ktorý pozoruje tam život a vidí, čo Slovensko mimo ohromného úradníckeho aparátu z historických zemí dostáva, aby uveril tomu, že sa na Slovensko dopláca. Ale nechceme sa uspokojiť len takýmto povrchným konštatovaním, preto si žiadala strana naša cestou svojho delegáta v rozpočtovom výbore, aby ministerstvo financií sostavilo pre Slovensko zvláštny rozpočet, a nech číselne preukáže, že zo Slovenska štátny rozpočet koľko dostáva a koľko na Slovensko vydá. My chceme vidieť v tomto ohľade čisto a chceme vedieť pravdu i vtedy, keď by ona proti nám sa osvedčila.

Že sa ministerstvo financií na tento krok doteraz ešte neodhodlalo, potvrdzuje u nás to presvedčenie, že sa na Slovensko nedopláca, ba opačne. Slovensko nemá na štátnych rozpočtových investíciach takú účasť, akoby podľa svojho platenia do štátnej pokladnice malo mať. A nemá tejto účasti nielen v ohľade hospodárskom, ale ani v ohľade politickom. Slovensko platí, právo jeho na autonomiu ale ani po 8ročnom spolunažívaní uznať sa nechce. Veď za týchto 8 rokov každý sa mohol presvedčiť o tom, že snaha po autonomii nie je snahou odtrhnutia od Československej republiky. Autonomia nie je otázkou jestvovania alebo uznania štátu, lež je otázkou nazierania na spôsob užívania a prevádzania štátnej moci.

Autonomia je otázka, či sa má štát riadiť centralisticky a či sa má uplatniť decentralizácia, ktorá je obecenstvu prístupnejšia a tak v nákladoch lacnejšia. A preto centralisti nielen že nemajú práva schovávať sa za štát, akoby len oni zastávali sa štátu, ale je to i veľmi nebezpečná vec, aby tak mohútny pohyb, ako je dnes autonomizmus, nielen na Slovensku, ale po celom svete, staviali do svetla protištátneho; lebo však či osožia týmto samému štátu? Zástupci centralizmu nemajú práva tak absolútnou suverenitou zatracovať autonomistický decentralizmus, lebo však už i v živote našej republiky prejavuje sa v tomto ohľade dosť veľká nerozhodnosť a nedôslednosť, odkloňujúc sa tiež k istej decentralizácii. Veď sa pamätáme, že na pr. ešte do nedávna cestovný pas mohol človek iba na ministerstve dostať, kdežto dnes už je to, pravda, prekonané stanovisko, a nahliada každý, že takéto maličkosti predsa nemôže centralizmus v rukách držať. Daná je táto moc okresným úradom. A v iných prípadoch bolo by treba tiež ukázať na to, že odkloňuje sa i v našej republike od toho ustrnulého centralizmu pomaly síce a v maličkostiach, ale stačí, aby si centralisti pripomínali, že centralizmus nie je a nesmie byť u nich dogmou, teda môže sa, lebo musí sa na ňom v záujme štátu meniť.

Máme istú decentralizáciu alebo autonomiu prevedenú v našom verejnom živote už i doteraz a nemôže veru nikto tvrdiť, že je to na škodu štátu. Veď istú autonomiu má na pr. cirkev, a nápadné je, že práve zástupci tej cirkvi, ktorá najväčšiu autonomiu požíva, najviac sa stavajú proti autonomii Slovákom patriacej; majú istú autonomiu rôzné stavy, ako na pr. pravotárska komora, obchodná a priemyselná komora, nemocenské pokladnice, má svoju autonomiu univerzita, má ju v istom smysle vojsko, a div divúci, tá štátna moc je nie obchádzaná, ba z autonomie tejto má štát ten prospech, že svoje predpisy nemusí v podrobnostiach sám vypracovať, lež ponecháva ich na tých, ktorí bližšie stoja tomu kruhu, na ktorý sa ten štátny predpis vzťahuje. Autonomia v tom smysle znamená obľahčenie ústrednému aparátu a zabezpečuje presnejšie prevedenie daného predpisu. Báť sa autonomie je teda obávanie sa nie o štát, báť sa autonomie je toľko, ako báť sa o svoju prestyž, aby nikto nemusel uznať, že doteraz zastupované stanovisko je časom prekonané a čas nad ním vypovedá svoj výrok. Báť sa autonomie znamená toľko, ako báť sa o svoju mocenskú pozíciu, ktorú niekto drží len preto, že udržuje neprirodzený, protičasový a protipotrebný centralizmus. Záujem štátu ale nijako nie je lepšie zastávaný centralizmom, než je autonomizmom. Vidieť to i z toho, že myšlienka autonomie prevádzaná bola doteraz i v takých štátoch, ktoré neboly vzorom vnútornej rozháranosti, ba práve naopak. Veď nechoďme ďaleko pre príklady, zostaňme len u súsedov. Veľká nemecká ríša na základe autonomie jednotlivých zemí je zorganizovaná a uzná každý, že jednota ríše bola a je predsa tak silná, že ani veľmi nákladné snahy spojencov v nedávnej minulosti neboly v stave jednotu tu naštrbiť. (Předsednictví převzal místopředseda Stivín.) A ako ďaleko ide Nemecko v autonomizácii jednotlivých krajov, vidieť z toho, že Bavorsko na príklad má svoju vládu, svoj snem, svoje zvláštné vojsko, svoju poštu, ba ešte i zvláštneho vyslanca si posielajú do Berlína a Berlín zase do Bavorska, a autonomia táto najmenej prekáža v tom Bavorsku, aby sa nedržalo za Nemecko a počas války aby nepostavilo svoju brannú moc, svojich vojakov, svojich synov, pod jednotné najvyššie velenie ríšské. Autonomia nie je prekážkou v tomto. (Hlas: Irsko!) Irsko taktiež.

A pozrime do nedávnej ešte minulosti českého politického života. Bratia Česi tak radi sa chlúbia s tým, že sú vyspelejší než my Slováci, že majú viac inteligencie než my Slováci, že sú pokročilejší v obchode a priemysle než my. Pýtame sa ich: čomu môžu ďakovať za túto svoju väčšiu vyspelosť? Či nie tej svojej zemskej autonomii, ktorá ich nielen chránila pred ponemčením, lež i zabezpečovala zdravý vývin vlastných síl? A či je to potom bratské jednanie, keď sa tomu menej vyspelému Slovákovi nechce dopriať tej autonomie, aby sa on tiež zmáhal a aby tiež vyvinoval svoje sily? Nedivíme sa tomu, že naše autonomistické snahy majú toľko nepriateľov, lebo však zlosť ľudská obyčajne prevláda v počínaní ľudskom, zvlášte v politike, ale divíme sa tomu, že tak málo je zastancov tej autonomie, ktorá je predsa kolískou štátnej samostatnosti našej. Keď ale na konkrétnych príkladoch vidíme, že možnosť jednoty štátu pri prevedenej najširšej autonomii nie je ohrožená, keď ďalej vidíme, že autonomia ako blahodarne pôsobí na zdravý vývin síl národa, nikto nás nevie o tom presvedčiť, že požadovanie autonomie pre Slovensko je nemiestnym, je nečasovým, ba že by to bolo protištátnym. Súčasne ale v záujme štátu a bratského spolunažívania Čechov a Slovákov musí prestať to nepriateľské posudzovanie, s ktorým sa doteraz autonomistický pohyb stretával.

Kto Slovensko miluje a kto Slovákom prajným je, ten dopraje Slovensku autonomie jednoducho i z tej príčiny, že nemožno Slovensko jednou mierou spravovať s ostatnými zemiami. Z národnej samobytnosti vyplývajúce rozdielné psychologické momenty a rozdielny historický vývin v tak dlhej minulosti sú to v prvom rade, čo takéto zvláštné, autonomné spravovanie Slovenska bezpodmienečne vyžadujú. Ale kto by popieral pri týchto abstraktných teoretických veciach i jestvovanie zvláštnych potrieb Slovenska, potrieb každodenných, potrieb praktických, ktorým vyhovieť treba, čo sa ale zase nemôže stať iba so zvláštnym postupom pre Slovensko? Kto by nevidel na príklad ohromný rozdiel medzi pokrokovým smerom Čiech a konzervatívnym kresťanským smerom Slovákov? Či možno obom smerom vyhovieť v jednej správe bez stálych srážok? Kto by nevidel protichôdné záujmy duševných i telesných robotníkov Česka a Slovenska? Či možno ich bez naštrbenia srovnať v jednej správe? Kto by nepočul čím ďalej tým hlasnejšie ozývajúce sa slovo po ochrane priemyslu a obchodu slovenského? Kto by to vedel previesť v rámci jednotného zariadenia? Starosť o umiestenie našej študujúcej mládeže, či nenaráža na jednostranný postup doterajší, v ktorom sa slovenskej mládeži tak ťažko vyhovuje? A či by neprospelo žiadanej vzájomnosti, keby Slovák ochranu bezpečnosti života a majetku svojho videl sverenú na Slovákov, ktorí by boli lepšie uplatňovaní v radách četníkov, poddôstojníkov a dôstojníkov našej brannej moci?

Úkolom týmto nie je v stave vyhovieť nové župné sriadenie, na Slovensku síce už prevedené, ktoré ešte dosiaľ nie je prevedené, a to nám je najrukolapnejším dôkazom, české zeme ako smýšľajú o tomto župnom sriadení, že to pokladajú za neprevediteľné... (Posl. Hlinka: Nechcú!) Alebo nechcú ho previesť, a preto musím sa zmieniť i o tomto.

V tomto župnom sriadení mnohí chcú vidieť už i riešenie slovenskej autonomie. (Výkřiky posl. Hlinky.) Nakoľko sa o župnom sriadení pri pojednávaní rozpočtu v rozpočtovom výbore na 4. novembra t. r. sám p. minister vnútra Černý zmieňoval, a to pochvalne - ovšem že viac z ohladov úsporných, o čom ináč tiež by sa dalo mnoho hovoriť a nakoľko sa najnovšie mnoho o tom debatuje, či má byť župný zákon prevedený i v Čechách a na Morave alebo či má byť novelizovaný i pre Slovensko, zaujať musíme k nemu svoje stanovisko.

Župný zákon zo dňa 29. februára 1920, č. 126, uvedený do života vládnym nariadením zo dňa 29. októbra 1922, č. 310, počnúc od 1. januára 1923, nevyhovuje, a to ako z ohľadu kompetencie, tak i z ohľadu organizačného. Čo do kompetencie: aká je to úzkoprsosť, čo sa §om 31 cit. zákona kompetencii župnej vyhradzuje. Oproti právomoci žúp z doby uhorskej, keď župa mala volený svoj úradnícky aparát (Posl. dr Slávik: A virilizmus!) - toho sa nedovolávam - keď mala právo zastaviť prevádzanie zákonov, právo odoprieť nováčkov - ako úzkoprse je to vymerané s tými, humanitnými, zdravotnými, sociálnymi, hospodárskymi, dopravnými a kultúrnymi záujmami"! V tomto ohľade rozšírenie právomoci župnej bolo by prvým požiadavkom, aby sme v nej videli akú-takú autonomiu.

Neobstojí ale zákon tento ani z ohľadu organizačného, lebo úplne je preseknutý ten organizačný postup, podľa ktorého sa riadil pri obci, pri okrese a pri župe, keď došiel k vrcholu sriadenia, k župnému sväzu. Kým obec, okres a župa má svoje zastupiteľstvo volené priamo obecenstvom, dotiaľ zem má už len výbor alebo komisiu volenú z členov a len členmi župného zastupiteľstva a nie samým obecenstvom, a ešte i do tej krásnej chyby je upadané, že tiež majú právo menovať 4 úradníkov, a nie ako v župných okresných zastupiteľstvách, ale s iným právom, s iným zastúpením. Kým obec, okres a župa na prevádzanie svojho úkolu oprávnené sú sostavovať svoj vlastný rozpočet, na zaokrytie ktorého majú právo prirážky vyrubovať a tie sebe na svojom území vyberať, dotiaľ župný sväz takéhoto práva nemá, lež § 65 cit. zákona odkázaný je na jednotlivé župné zastupiteľstvá, ktoré ale nielen prispieť majú k zaokrytiu rozpočtu, lež sú i oprávnené pripomienky činiť proti rozpočtu, tedy robiť s nimi to, čo im ich záujem diktuje.

A ako úzkoprse, ba až ironicky je vyhradená kompetencia župného sväzu! § 31 cit. zákona dosť macošsky ju vyhradzuje pre župu, no predsa koľko-toľko konkrétneho sa pre župy predsa len ustáľuje, pre župný sväz ale niet určeného nič konkrétneho. § 63 cit. zákona totižto hovorí: "Zemské župné sväzy sú povolané prevádzať jednotlivé úkoly v §e 31 župným zastupiteľstvám sverené - totiž humanitné, sociálné atď. - jestliže a pokiaľ úkoly tie významom svojim presahujú rozsah a potreby jednotlivých žúp, dotýkajú sa záujmu väčšej časti územia zemského, župného sväzu a nemajú dôležitosti celoštátnej." Každý súdny človek bol by od tohoto paragrafu očakával, že keď už bol ten župný sväz sriadený, dá župnému sväzu širšiu kompetenciu, než má fórum nižšie, aby sa tak župný sväz stal administratívnou inštančnou jednotkou, ale spolu i všeobecným administratívnym orgánom, majúc k dispozícii aspoň tie isté prostriedky, ako všetky ostatné nižšie jednotky.

Že sa zákonom týmto chcelo ukázať, že sa aspoň na oko niečo autonomii podobného robí, ale pri tom aby sa kŕčovite držala obruč centralistická neporušená, ešte lepšie sa vyjaví, keď pripomenieme, že § 65 cit. zákona určí, že ešte i jednací poriadok tak pre zemský výboz sväzový, ako i pre sväzový dozorčí výbor vydá vláda.

Aby sme konkrétne hovorili, sme za novelizovanie župného zákona v tom smysle, aby bola rozšírená právomoc okresných výborov presunutím niektorých záležitostí nateraz župnej inštancii vyhradených. Pre rozšírenie toto hovorí tá okolnosť, že tieto veci vyskytujú sa dosť často a preto zvlášť vzdialenejšiemu obecenstvu vyhradenie toto župnej kompetencii znamená ztratu času i peňazí.

Pri župnom sriadení žiadame revíziu geografickú, terajších veľžúp v prvom rade, lebo nemožné je v niektorých pádoch určenie sídelného mesta pre župu, ako na pr. Turč. Sv. Martin alebo Zvolen alebo Lipt. Sv. Mikuláš, pre obce obvodu tomu na teraz pridelené, a žiadame, aby dopravné pomery tak do okresných ako i župných sídiel boly lepšie upravené, lebo je predsa len nemožnosťou, aby sa stránka nemohla behom jedného dňa dostať do župného sídla, tak aby si sama záležitosť vybavila i ešte v ten deň domov sa dostala. Tiež rozšírenie župnej právomoci je kardinálny m bodom našej požiadavky.

Župný zákon treba novelizovať zvlášte pre jeho nešťastné paragrafy o župnom sväze, ktoré sú úplne prázdné a bezvýznamné. Slovensko ako celok potrebuje svojho reprezentanta a vyžaduje si orgán, pomocou ktorého by sa mohla prejavovať svrchovanosť slovenského národa na území Slovenskej Krajiny. Reprezentantom týmto je doteraz minister pre správu Slovenska a hoci sa so stránky doterajších držiteľov ministerstva tohoto nikdy vážne neodrážaly tie útoky a pokusy centralizmu, s ktorými konečne ministerstvo toto pozbavil všetkej moci, slovenská ľudová strana v záujme prestyže národa slovenského nemôže privoliť, aby toto ministerstvo bolo zrušené, prv než reprezentácia a právomoc slovenskému národu prislúchajúca iným spôsobom zabezpečená a do života uvedená nie je. (Potlesk ľudových poslanců slovenských.)

Nie sme nominalisti a právo slovenského národa na svoju právomoc držíme za silnejšie, než by sme pripustili, že s jedným ministrom stojí alebo padá toto právo, ale dotiaľ, kým reprezentácia a právomoc Slovenska ináč konkretizovaná nie je, národ slovenský sa svojho ministra nezrieka. V blahovoľnom prevedení tejto novelizácie videli by sme konkrétnu záruku toho, že nový režím chce prikročiť k riešeniu slovenskej otázky a že by v tomto boly položené aspoň prvopočiatočné zárodky autonomie Slovenska.

Pán minister zmienil sa tiež v označenej svojej reči o námietkach proti četníctvu, ktorého vraj zneužíva k službám politickým a že to je vraj mnoho, až priveľa. V odpovedi svojej pán minister povedal, že divné je, že četníctva je mnoho a v Čechách sa predsa páli, lúpi a vraždí na všetkých stranách. Nevmiešujem sa do pomerov českých, ale ohľadom Slovenska trúfam si poznamenať, že na Slovensku nie preto sa nevraždí, nelúpi a nepáli, lebo četníctvo stojí na výške svojho povolania. Nechcem generalizovať z jednotlivých až prinápadných prípadov na četníctvo vôbec, ale dovolím si poznamenať: Dajte nám, pane minister, četníkov neviazaných ženou a rodinou, dajte nám četníkov odborne vzdelaných a nielen príslušníkov privilegovanej národnosti a politickej strany a četníctvo lepšie zodpovie svojmu povolaniu! Na Slovensku je četníkov skutočne mnoho, takže sa to už podobá stálemu vojenskému obleženiu. A na Slovensku četníctvo politizuje zjavne (Výkřiky poslanců komunistických a ľudových poslanců slovenských.) a i potajne, namiesto toho, aby zlodejov chytalo. V časopisoch sú také prípady uvedené, kde sa takáto téza praktickými dôkazy dokazuje, že četníctvo politizuje na miesto toho, aby zlodejov chytalo. Nedávno mi jeden čelný muž zo Slovenska povedal, že sa mu ztratilo z hory 40 kusov dreva, učinil oznámenie četníctvu, četníctvo vyšetrilo najmenšieho zlodeja, ktorý len 2 stromy ukradol, toho odovzdalo súdu a o ostatných sa nestaralo. Potom poškodený majiteľ dostal od súdu napísaný dopis: Ráčte si ostatných zlodejov vyšetriť, nám ich dodať a my zavedieme proti ním pokračovanie. Četníctvo zostáva stranou pri takýchto veciach.

Podpíšem správnosť poukazu pána ministra, že na Slovensku, keď je ponechaná dávno u nás vžitá inštitúcia okresných notárov, nemalo by byť podávanie informatívnych zpráv ani natoľko používaná, ako v historických zemiach. Nemalo by tak byť, a predsa je tomu tak, lebo mimo četníctva sú na Slovensku i exponovaní okresní náčelníci, ktorí buďto sa nevedia nijako vžiť do slovenských zvláštnych pomerov a preto obchádzajú notárov, alebo nedôverujú tomuto notárovi, keďže je to Slovák hoci niet viac zotročeného a v existencii svojej odvislejšieho elementu, ako sú títo notári. A nielen tu je chyba: chyba je tam, že stávajú sa prípady, že nadriadenými úrady ešte i zprávy okresného náčelníka bývajú postúpené četníkom, aby títo zkontrolovali pravdivosť informácie náčelníka. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Zásada je pekná, čo pán minister povedal, že perhoreskuje každé zneužívanie četníctva k iným službám než je služba bezpečnostná, s radosťou kvitujeme i osvedčenie, že úrady boly upravené, aby četníctva sa používalo len ku službe bezpečnostnej, dokiaľ ale nebudú prísne trestaní tak četníci politizujúci, ako i politickí úradníci, četníctvo do politických služieb zapriahajúci, nemôžeme sa uspokojiť s takýmito prejavy, ktorých si aspoň na Slovensku taký všemohúci a do všetkého sa miešajúci strážmajstri málo všímajú. Keďže máme na Slovensku vžitú inštitúciu, nech že pán minister nepripustí, aby do nej bol vnášaný starý duch rakušácky. Je tiež nápadné, čo rozpočet preukazuje, že administrácia Slovenska je drahšia než v historických zemiach a že sú politické úrady viac obťažené agendou než úrady iné. Aby sme príčinu tohoto našli, stačí poukázať na konkrétny prípad. Ako poslanec bol som svojimi voličmi požiadaný o intervenciu na expozitúre finančného riaditeľstva cieľom pojednávania daní v okresnom meste a o vybavovanie apelácií. Po intervenciach treba bolo voličom sdeliť výsledok, ktorý bol i v záujme samého finančného riaditeľstva prajný. Na môj súkromý ohlas sišlo sa daňujúce obecenstvo bez rozdielu politickej príslušnosti do miestnosti spolkovej. Či sa s touto každodennou a opravdu banálnou vecou musely obťažovať úrady? A to ešte toľké. Od okresného úradu začnúc až po plenum parlamentu zaoberali sa týmto prípadom všetky tieto úrady, lebo četnícky strážmajster, dostavivší sa do miestnosti, konštatoval, a to písomne podal - v imunitnej záležitosti sám hlásil - že sme o žiadnej politike nehovorili a že sa schôdza bez všetkého incidentu skončila, ale pri tom všetkom podal proti mne oznámenie pre vydržiavanie nepovolenej schôdze a oznamom svojím pohnul celý aparát úradnícky až po parlament, ktorý to konečne čo imunitný prípad zakončil. Či sa divíme potom, že naše politické úrady sú obťažené agendou, keď na takéto individuá četníckych strážmajstrov je sverené, aby zamestnávali úrady a keď takíto strážmajstri majú toľkú moc, že sa ich bojí ten okresný náčelník, že ho oznámia, jestli oznam jeho, ktorý hneď sám za sprostosť drží, nepojedná podľa platných paragrafov? Nech sa pripustí do našich úradov viac osobnej rozvahy a nedá sa všade a vo všetkom prednosť rakušáckemu byrokratismu a vieme, že administrácia naša bude i lepšia a lacinejšia.