Vidíte to dieťa, ktoré ešte dnes ten Herodes
v ústavno-právnom výbore chcel zavraždiť,
hľa, to mladé dieťa nevidíte, ako sa rodí?
Ivanka, nezabiješ ho, ani Hrušovský ho
nezabije! Vy ste na to slabí. (Veselost.) Hľa,
ako to dieťa, tak ako tá tatranská jedľa
na tej skale vyrastá! Videli ste takú jedľu
v tatranských skalách? Žiadna pôda nie
je tam, len a len skala - a tá jedľa rastie, roztrhne
tú skalu a žije! Tak je to i s tou slovenskou myšlienkou,
to je slovenský národ a slovenská krajina:
Tú tvrdú lebku českú, to tvrdé
srdce české z vnútornej sily prerazila, pekne
na hlave českej narástla tá slovenská
jedľa, na tej tvrdej českej, Kramárovitej hlave
vyrástla slovenská jedľa, slovenská
krajina "zemské zastupiteľstvo", slovenský
snem.
Vidíte, Česi mysleli, že Slovensko sožerú,
že Slovensko úplne amalgamujú, pohltnú.
A teraz musia priznávať a uznať, že mnoho
sa na Slovensku hrešilo, ba ešte i ohľadom budúcnosti,
že Slováci prirodzene, postupom času budú
mať dosť síl - daj to Pán Boh aby obsadili
svoje úrady, slovenčina stane sa výhradnou
rečou slovenských úradov atď. (Posl.
Šafranko: I pendreky budú slovenské?) Budeš
ešte ten pendrek lízať. Ešte i ty sa môžeš
z toho tešiť, ak si Slovák.
Pravda, na tej hlave vyrástla tá myšlienka:
Slovenský národ a slovenská krajina. Ono
to snáď pána dr Kramářa trochu
mrzí, že ja ho tak nazbyt chválim, ale fakt
je fakt, my sa tomu tešíme, prosím pekne, my
si toto právo viacej vziať nedáme. Že
on to tu vypísal, nech si to spraví s Čechmi,
ale to už nie je naša otázka, to je potom jeho
domáca otázka, v jeho klube a s českými
socialisty, ktorí ho budú napadať, že
trhá republiku; to je jeho záležitosť.
(Zpravodaj posl. dr Kramář: Vy jste neobyčejně
milý!) Samozrejme, čo by som sa o pána
dr Kramářa viac staral.
Tak vidíte, skutočne je tu niečo nového,
nový jednotný obvod, aby Slovensko nebolo niečím
imaginárnym, heslovitým pojmom, akým bolo
za Maďarska. Čo je radosťou človeka? Mať
osobitný život. Každej bytosti najväčšou
radosťou je žiť osobitným životom.
A z toho osobitného života vyviera celá radosť
nad životom, vyviera právo. Osobitnosť je základom
práva, takže keď má človek svoju
osobitnosť, tak má tiež právo na osobitný
život, žiť podľa svojho presvedčenia,
citu a vôle, a to miesto, v ktorom žije, za svoje si
vyznáva a tak si tú svoju vlasť svojou krajinou
menuje a rastie na tom mieste tak, ako jeho sily stačia.
Tak isto, ako že v tomto zákone konštatovať
musím pre celý svet, že tu v tomto zákone
sa narodilo niečo nového. Mal pravdu dr Ivan Dérer
v ústavnoprávnom výbore, že Slovensko
ešte nikdy právnou osobou nebolo. Lebo bola síce
Veľkomoravská ríša, to je pravda. Je pravda,
že v tej Veľko-moravskej ríši my, Slováci,
naši praotcovia, boli národom štátotvorným.
Je pravda, Rostislav bol náš. Je pravda, že Cyril
a Metod slovensky kázali - nie slovansky, čo nám
tiež Slovákom trochu odorali. Tam v tých starých
písmach je slovenský jazyk. Slovenské knihy
pápež svätil. Slovenská to bola ríša.
V tej ríši sme boli my, Slováci, panujúcim
štátotvorným národom a nie Česi.
Česi prišli sa učiť kresťanstvo.
Borivoj prišiel k nášmu Cyrilovi a Metodovi a
tam sa nechal pokrstiť. (Výkřiky posl. Šafranko.)
To je trochu "zu hoch" pre vás. Samozrejmo,
krava husliam nerozumie. Ty sa smeješ, Šafranko?
Trochu si niečo prečítaj a budeš niečo
vedieť. To sú hlúpe poznámky. Ja myslím,
že i komunistický poslanec trochu kultúry má
mať. Ačkoľvek surovosť a sprostota nemá
byť podstatnou časťou komunistického poslanca.
Tak isto Veľko-moravská ríša bola síce
našou krajinou, slovenskou ríšou, a ten Cyril
a Metod bol na našom Devíne pri Bratislave. To je
slovenský Betlehem. Tam bol náš kráľ,
naša vláda, tam sú kosti našich praotcov
a nie inde. Devín pri Dunaji je Betlehemom i českým
i slovenským, tam sa krstil český Borivoj
a odtiaľ od Slovákov priniesol pre Čechov kultúru,
vzdelanosť, knihy a kresťanstvo.
Ale predsa dnešné Slovensko, dnešný slovenský
národ ako jestvuje, nikdy právnou osobou nebol a
teraz skutočne vo svetových dejinách - a
to musím konštatovať preto, aby sa nám
to nebralo, lebo sami to nedáme - v tomto zákone
sa stáva slovenská krajina právnou osobnosťou.
Potom príde jej reprezentácia. (Výkřiky.)
Ja nehovorím o chybách teraz, ale o jednom a
skutočnom zisku, ktorý je v tomto zákone.
Chyby má, ja dobre viem, snáď lepšie nežli
vy, preto, lebo ja som o tom zákone viac debatoval a o
ňom premýšľal, nežli mnohý
z vás, lebo ja na tomto zákone prez 1/2
roka som rozmýšľal, ja jeho chyby poznám
lepšie ako pp. dr Dérer a dr Meissner.
Ja viem, že žiadne dieťa sa nerodí bez chýb,
každé má zárodok smrti, choroby v sebe,
ale ja hľadám to pozitívne, to plus, zisk s
hľadiska slovenského národa, čo ohľadom
prírody, zachovávania a zdokonalenia slovenskej
krajiny tento zákon plus dáva. (Výkřiky.)
Všetky tieto chyby má, prosím pekne, ktoré
p. dr Ivan Dérer a p. Hrušovský už
v župnom zákone v starom revolučnom Národnom
shromaždení založili. (Potlesk poslanců
stran koaličních.) A tu je isté, že
tie chyby ste vy pomáhali spraviť. (Posl. dr Dérer:
Vy ste iste pokazili ten župný zákon!) Na
to prídeme. V tom je to plus, že táto slovenská
krajina bude mať svoje zastupiteľstvo, bude mať
svoj snem. (Posl. dr Kreibich: který nebude míti
kompetence!) Ja netvrdím, že ten snem bude výrazom
suverenity slovenského národa. (Výkřiky
posl. Kreibicha.) Ale nežvachajte tak sproste. Po prvýkrát
Slovensko stáva sa právnou osobou, lebo je isté
osobitné teritorium, krajina ohraničená a
v tejto krajine ten slovenský národ sú ako
občania, so zvláštnym osobitným právom,
budú mať akú-takú právomoc. (Výkřiky.)
Zárodok akejsi právnej osobnosti je teritórium,
na tom občania a akási právomoc: to všetko
tvorí právomoc. (Výkřiky komunistických
poslanců.) Tak to je a nikto mi nebude zapierať,
že aká-taká právomoc je tu daná.
Preto v tomto zákone bolo hovorené, že Československá
republika sa delí na 4 správne obvody: zeme Českú,
Moravsko-sliezsku, Slovenskú a Podkarpatoruskú.
Zem Slovenská, to je slovenská krajina, to je tá
zem svätá slovenská, ktorá teraz emancipuje
sa teritoriálne ako právna osoba. (Posl. Kreibich:
Proč nemluvíte o věcném obsahu té
zemské správy!) Ja sa podľa vás
mám riadiť, o čom mám hovoriť?
(Výkřiky.) Ale nerobte sa tak "wichtig".
(Hlasy: Poněvadž byste musil přiznat, že
to není ani župa!) Ale na to prídeme.
Počúvajte, čo je právna osoba. Také
veci vy neviete, kde by ste sa tomu naučili! (Veselost.)
Tu sa už rodí, emancipuje z tej všeobecnosti,
štátnej československosti, ako osobitnosť
nejaká, slovenská krajina a táto slovenská
krajina má svoje osobitné právo mať.
Aspoň múdre hovorte, nejaké vtipné
poznámky... (Posl. Kreibich: Potřebuje k tomu
rozumu!) Takého zbrklého, bývalého
nemeckého učiteľa tu potrebujeme na poučenie
v týchto veciach. (Posl. Kreibich: V zemském
zastupitelstvu si nesmíte volit ani předsedu, nemáte
ani tolik práva jako každý kuřácký
spolek. Každý kuřácký spolek
si může voliti předsedu a vy v tom zemském
zastupitelstvu nikoliv!) Však tvrdím, že
nemá suverénneho práva. (Opětovné
výkřiky posl. Kreibicha.) Vy sa budete o nás
starať, (Výkřiky posl. Kreibicha.) do
komunistickej kože strčený Nemčúr.
Vy by ste nás vešali a strieľali. (Posl. Kreibich:
To je komedie, co zde vyvádíte!) Ja iste tvrdím,
že nie je to výrazom boh vie ako veľkej právomoci,
nie je to dokonalým vyjadrením sebaurčovacieho
práva národa; ale i keď máme malú
mieru, predsa len máme. Dívajme sa na to plnomocenstvo.
Právo toho zemského zastupiteľstva je, že
je k tomu povolané: pečovať o humanitné,
zdravotné, sociálne, hospodárske, dopravné
a kultúrne záujmy zeme a jej obyvateľstva,
pokiaľ ide o úkoly, ktoré významom svojím
presahujú rozsah a potreby jednotlivých obcí
a okresov. K tomu koncu môže sa zemské zastupiteľstvo
usnášať menovite na tom, aby boly sriadené
alebo podporované ústavy, podniky alebo zariadenia,
ktoré sú spôsobilé k tomu, aby podporovaly
telesné i mravné blaho a vzdelanie národa,
zlepšovaly dopravné, bytové, zdravotné
a sociálne pomery v zemi, alebo slúžily kultúrnym
alebo hospodárskym potrebám obyvateľstva zeme.
(Výkřiky posl. dr Dérera.)
Iste, právomoc nejaká tu je, ja netvrdím,
že nám to stačí, že sa tým
uspokojíme, že tým je otázka slovenská
vybavená a vyriešená. Ale právomoc tu
je, jednota slovenskej krajiny tu je vyjadrená; tu je slovenská
krajina právna osoba. A budeme mať i nejakú
hlavu, prezident predsa len má akési právo
a práva slovenskej krajiny umenšené nebudú
preto, lebo... (Výkřiky komunistických
poslanců.) Vy rozumiete tej otázke ako hus pivu.
To nie je vaša komunistická vec, to je naša národná
vec a nie aby taký do komunistickej kože strčený
Nemčúr sa miešal do toho. To je naša otázka
a českého národa a je to od vás drzosť,
keď do veci skáčete ako žaba do vody.
Keby ste mali móresy, tak by ste mlčali, ale myslíte,
že do každého blata musíte nos strkať
a rozdrapovať sa. (Výkřiky posl. Bolena.)
Keby ste aspoň trochu slovenským veciam rozumeli!
Iste nejaká právomoc tu je, je tu prezident - prezident
slovenskej krajiny (Veselost.) - sám sebou síce
plného práva nemá, ale už predsa len
ten slovenský národ má nádej, že
pomaličky ten slovenský prezident má byť
po istú mieru pravým predstaviteľom slovenskej
krajiny. Isté je, práva slovenská krajina
bude mať, preto že sa podarilo previesť, že
právomoc, pôsobnosť ministerstva s plnou mocou
nie je umenšená, ale prenáša sa na zemský
úrad. (Posl. Šafranko: Váš otec bol
cigáň!) Vypravujte vecne, ale osobne sa nedám
urážať. Kebys bol bližšie, dal by som
ti za to slovo silnú odpoveď. Ja si nedám od
niekoho povedať cigáň.
Místopředseda Zierhut (zvoní):
Volám pana posl. Šafranko k pořádku!
Posl. dr Juriga (pokračuje): Ten prezident
nebude mať menšiu moc ako terajší minister
s plnou mocou preto, lebo v zákone stojí zreteľne,
že pôsobnosť ministerstva pre správu Slovenska
prenáša sa na zemský úrad. (Výkřiky
posl. dr Dérera.) Ale dosiaľ mal len toľko
práva, nakoľko nepodliehaly niektoré veci rezortnému
ministrovi, lebo i dnes nemal na železniciach práva,
ani pri súde, ale v zákone sa hovorí, že
pôsobnosť ministerstva pre správu Slovenska
prenáša sa na zemský úrad. (Posl.
dr Dérer: Všetka agenda pripadá rezortným
ministerstvám!) Čo ministerstvo pre správu
Slovenska utratilo na moci, tú moc predali a opustili takí
slaboši, ako bol dr Dérer, keď bol ministrom
pre správu Slovenska, ten svoju moc a právo proti
Prahe nedoviedol zastávať, lebo sám bol centralistom
a Čechúňom. Keby bol pán dr Dérer
ako minister pre správu Slovenska mal trochu silnejšiu
páter, keby sa nebol iba podlizoval, mohlo byť to
právo väčšie, ale vy s dr Šrobárom,
s takým ospalým slabochom, ste to ministerstvo nechali
svojou ospalosťou a slabosťou okrádať. (Odpor
posl. dr Dérera.) Tak nehovorte, tie veci treba vážne
brať, a tak to bolo. (K posl. dr Dérerovi): Keby´s
ty bol býval, ako sa patrí, človek energický
proti pražskej vláde, bola by moc ministerstva pre
správu Slovenska vyrástla a nebolo by sa jeho právo
zmenšilo. (Posl. Šafranko: Nie si na schôdzi!
Ani tam tak nesmieš hovoriť!) Tam by som s tebou
lepší poriadok urobil než tu.
Ja to nekonštatujem zo stranníckych ohľadov ani
k vôli opozícii, lež k vôli terajšej
väčšine, k vôli českému národu,
k vôli verejnosti zo Slovenska, že slovenská
krajina je právna osobnosť, ktorá má
mať a bude mať svoj snem, svojho prezidenta. (Výkřiky
komunistických poslanců.) To ja všetko
viem, že toto právo je malé, že je minimálne.
Ale je isté, že slovenský národ a slovenská
krajina sa teraz narodila. Je to len malé dieťa a
iste ten starší brat Čech nedal nám
dostatočného práva, koľko slovenskému
národu a slovenskej krajine patrí, lebo podľa
nášho presvedčenia a podľa našich
nádejí slovenský národ má vyrásť
na samostatný osobitý slovenský národ,
slovenská krajina má mať moc, v ktorej má
byť vyjadrené sebaurčovacie právo slovenského
národa. (Výkřiky komunistických
poslanců.) S vami nie je možná dišputa.
S vami sa náš boj nerozhodne dišputou. (Výkřiky
posl. Bolena.) My veríme, že z tohoto zárodku
osobitnosti slovenskej krajiny, z toho zárodku slovenského
snemu, z toho zárodku istého práva jednotnej
slovenskej krajiny môže vyrásť a veríme,
že vyrastie úplne veľký osobitný
národ, ktorý vo slovenskom a slovanskom povedomí
bude vždycky Slavianom a bratom českému národu
a všetkým slovanským národom. (Výkřiky.)
Myslím, že ten krik poslancov komunistických
a maďarských pochádza odtiaľ, že
my Slováci chceme sebaurčavacie právo v slovenskej
krajine, kdežto vy by ste sa chceli odtrhnúť
od Československej republiky a pripojiť sa snáď
k Budapešti alebo k Moskve. Tak nie! Vy by ste boli najradšej
pre Budapešť, poneváč ste skôr Maďari,
nikdy ste Slovani neboli a nie ste. My nechceme nikdy tak vyrásť,
nechceme, aby náš národ takým smerom
sa vyvíjal a bol nejako tak pomýlený a poblúdilý,
aby chcel snáď zpäť pod maďarské
jarmo. Nikdy nie integrita maďarská, nikdy nie monarchia
habsburgská, nikdy zpäť do jarma uhorského,
nikdy do jarma nemeckého, ani do jarma Moskvy. Naším
ideálom je svornosť slavianska, aby všetky slavianske
národy, ktoré sú osobitné národy,
ako Česi, Poliaci, Rusi, Slováci, Rusíni,
Srbi, Horvati, Bulhari, Slovinci, ako bratia rovnoprávne,
rovnocenne v jednej láske bratskej rástli a pomáhali
si a pomaličky vytvorili aspoň jednu mravnú
jednotu, keď nie niekedy - snáď dá pán
Boh - za nejaký čas, nejakú federálnu
jednotu všetkých slavianskych národov. (Předsednictví
převzal místopředseda inž. Dostálek.)
Mýli sa, kto myslí, že by sme chceli autonomiu
preto, aby sme sa odtrhli od Československej republiky.
To nikdy! Slovák, keď bude mať svoju krajinu,
svoj národ a svoj zárobok, bude ešte smelšie
a vrúcnejšie milovať brata Čecha, keď
mu dá možnosť vývinu, ako svojmu mladšiemu
bratovi vo svojej vlasti a vo svojej krajine. Iste, slávna
snemovňa, teraz je to právo minimálne, veľmi
malé. (Stálé výkřiky komunistických
poslanců.) Iste nám len také právo
dali, koľko sme si ho mohli vydobiť, (Výkřiky.)
koľko sme ho mohli skutočne cestou kompromisnou
docieliť. A v tejto príčine aj pánu
dr Kramářovi, aj p. dr Meissnerovi,
aj všetkým Čechom úprimne a otvorene
hovorím: Nemyslite tým, že toto je autonomia
slovenskej krajiny, nemyslite si, že týmto je otázka
Slovenska vyriešená, nemyslite si, že my budeme
s týmto spokojní. Tak ako porastieme, tak si budeme
žiadať viac práva, viac moci našej slovenskej
krajine a myslím, že každý dobrý
Čech bude sa tešiť, keď ten jeho mladší
brat Slovák pomaly porastie v záujme slovenskej
krajiny a bude kultúrnejší, bude uvedomelejší,
majetnejší a samozrejme, že tento slovenský
patriotizmus, ako to dobre konštatoval pán dr Kramář,
sa vyvinie potom pomaly v patriotizmus Čechov a Slovákov
a patriotizmus slovanský, (Výkřiky.) patriotizmus
všetkých Slovanov, (Veselost.) lebo iste prirodzený
vývin celého slovenského národa toho
vyžaduje. Bolo by to len proti prírode, bolo by to
zlé a nešťastím - a podľa prírody
to ani nemôže inak ísť - aby bol slovenský
národ vedený zpäť do maďarského
jarma. Čím bude slovenský národ uvedomelejší,
vzdelanejší a majetnejší, tým viac
bude milovať svoju osobitosť a ani ho nenapadne Budapešť,
ani Maďari, ani Nemci, ale bude s celou silou na život
a na smrť bojovať, brániť svoju slovenskú
krajinu, národ a tú republiku, v ktorej rámci
je jedine možná slovenská krajina. (Výkřiky.
- Výborně!)
My sme si toho vedomí a každý Slovák
si toho musí byť vedomý - a kto si toho nie
je vedomý, nie je Slovákom, je podnožou, alebo
Maďar alebo Nemec. Naša osobitnosť slovenského
národa, naša slovenská krajina, môže
sa vyvinúť a je chránená jedine v rámci
republiky Slovákov a Čechov. (Výborně!)
Akonáhle by praskla republika Slovákov a Čechov,
každý uvedomelý Slovák je si toho vedomý,
že by nám tí Maďari dali: "Vy vlastizradci,
čo ste sa vy s tými Čechy v jednu republiku
spojili!" Prvým ich krokom by bolo vešať
a strieľať nás tak, ako to robili maďarskí
komunisti, že pod rúškom komunizmu maďarského
mobilizovali komunistov na Slovensku a v prvom rade prenasledovali
neboľševický ľud a vešali a strieľali
povedomých Slovákov. (Výkřiky komunistických
poslanců.) Mňa chcel jeden maďarský
komunistický bandita zavraždiť preto, poneváč
som bol Slovák, vlastizradca pred ich zrakom. Tam sa komunistický
bandita v Budapešti priznal, že mňa chcel zavraždiť
preto, že som zradil uhorskú krajinu, že som
vlastizradca. Pred súdom sa priznal, keď ho v Maďarsku
volali k odpovednosti, prečo vraždil druhých
a prečo i mňa chcel zavraždiť. (Výkřiky
komunistických poslanců.) Poďte sa podívať
do toho protokolu, mám ho opísaný. Tak si
chcel zásluhu získať pred národnými
Maďari, že chcel vlastizradcu Jurigu zavraždiť.
Taká je vaša láska k Slovákom. (Výkřiky.)
Zavraždili tam na hraniciach kaplána, chudáka,
poneváč bol povedomý Slovák. Na pr.
v Dunamoči pri Dunaji v jednej obci obesili jedného
človeka len preto, že vraj s Čechmi drží,
že je podezrelý, že slovenčí. Za
to ho povesili, že vraj zradil uhorskú krajinu. (Výkřiky.)
Tak iste každý Slovák je si toho povedomý,
že naša sila, náš vzrast a rozkvet nášho
národa môže byť iba v rámci republiky
Slovákov a Čechov a prípadne ešte vo
väčšom rámci federalizmu všetkých
Slavianov.
Tak, slávna snemovňa, ja chápem a posudzujem
túto otázku a tento návrh zákona.
Odpoviem tu ešte na jedno, že žúp bolo 6
a že sa ztratia. Netvrdím, že to je dokonalá
vec, že žúp nieto. Iste že so slovensko-krajinsko-národného
stanoviska by bolo lepšie, keby sme mali snáď
okresy, župy, krajinu, to by boly tri fóra a nepotrebovali
by sme tretie fórum v Prahe, lebo by sme mali okresy, župy
a našu krajinu. Ale zasa to úprimne nemyslí
pán dr Dérer s tými župami. Lebo
na čo spravili župy? Župný sväz by
Praha nikdy nebola previedla, veď vidíme, že
ani teraz to nechceli previesť, nechceli jednotu. Contra
factum non valet argumentum. Ale prečo previedli českí
centralisti župy aj u slovenských krajín? Rozsekali
na 6 čiastok slovenskú krajinu, tá chytrosť!
Však pán prezident hovoril: Máte 6 snemíkov.
Keby ste mali jeden krajinský snem, mali by ste len jeden
snem. To chytráctvo! Rozsekať na 6 kusov, aby sme
neboli jednou právnou osobou. Máte šesť
snemov, a vy si žiadate len jeden. (Posl. dr Dérer:
Ty si hlasoval pre to!) Ja netvrdím, že by to
bolo zlé. On prosím, pán prezident nás
chlácholil: Šesť snemíkov máte
a keď máte šesť snemíkov, chcete
jeden. To je to figliarstvo, ošmekárstvo: rozsekať
nás, aby zabili jednotnú slovenskú krajinu
a jednotu slovenského národa a v tom je teraz tá
výhoda, že tá jednotná, právna
krajina v rámci republiky Slovákov a Čechov
je. To je divide et impera. Teraz povstane jedno fórum
právne, slovenský snem a bude mať slovenská
krajina jedného reprezentanta, ktorý sa začne
s Prahou naťahovať o právo. A som presvedčený,
že všetci Česi na Slovensku sa postavia pomaličky
za práva našej krajiny a v našom zastupiteľstve
budú brojiť proti centralizmu pražskému.
(Posl. Kreibich: To nejsou sněmy! Zase lež, Jurigo!)
Zasa drzosť, bezočivosť Kreibichova.
Místopředseda inž. Dostálek (zvoní):
Prosím o klid.
Posl. dr Juriga (pokračuje): Uličníctvo
kreibichovské.
Je pravda, že v tom zákone len toľko práva
bude mať slovenská krajina, že prosiť smie,
musí povedať: Prosím pekne, a len to dostane,
čo potom minister schváli. Preto bez schválenia
Prahy, ministra vnútra nemôže sa osobitne rozhodovať
nad ničím. Ale v budúcnosti kultúrou,
vzdelanosťou, hospodárskou zdatnosťou a bojom
za práva slovenského národa (Výkřiky
komunistických poslanců.) tiež slovenský
národ, verím a úfam, že vyrastie, že
nemusí povedať Prahe: pekne prosím, ale: žiadam.
To závisí od jeho vnútornej sily, bojaschopnosti
a kultúrnosti. Uznávam, že v tomto zákone...
(Hluk. - Výkřiky komunistických
a soc. demokratických poslanců.)
Místopředseda inž. Dostálek (zvoní):
Prosím o klid.
Posl. dr Juriga (pokračuje): ... povinnosť
určuje Slovensku v mnohom ohľade hejtman (náčelník).
Ako nad dieťa nove narodené postaví mu za tútora
hejtmana alebo náčelníka, ktorý môže
vydávať príkazy, zákazy a rozkazy. (Výkřiky
komunistických poslanců.) Verím však
a úfam, že ako sa vyvinuje dieťa - napred musí
prosiť, potom mu tatíček rozkazuje a zakazuje,
a potom, keď dieťa rastie, prichádza k rozumu
a je väčšie, povie: "neposlúchnem",
robí svoju vôľu, vydobyje si od vlastného
otca sebaurčovacieho práva a pomaly dieťa sa
vyvinuje v osobnosť - že tým samým spôsobom
národ slovenský ako bude rásť, začne
svojou silou a mocou odstrkávať práva hejtmana
a náčelníka a pomaly si bude žiadať
sebaurčovacie práva človeka, žiť
sám zo svojej vôle. Uznávam, že nemôže
rozhodovať nado všetkých a vo všetkých
veciach jedine slovenský národ, že slovenská
krajina nie je ešte zákonodarným sborom a sám
p. dr Kramář sa ohradzuje proti tomu, že
niekedy bude tento sbor nejakým zákonodarným
sborom. Ale verím a úfam, že kultúrou,
vzdelanosťou a hospodárskou silou, ako tá jedľa
na skalách tatranských rozštiepi a rozpustí
skalu a rastie v osobitný, svojský strom, i slovenský
národ so dňa na deň pomaličky si vydobyje
i právo zákonodarné. Nastane boj a naťahovačka
medzi Prahou a Slovenskom a iste všetci Slováci povedia:
čo nám bude Praha rozkazovať, my chceme nejaké
právo si ponechať pre seba, a iste v českom
národe poriadnejší a svedomitejší
Česi povedia: keď Slováci narástli,
nech si rozkazujú a svoju slovenskú krajinu spravujú
a nebudú takým spôsobom nás hľadieť
ubíjať, lež ako starší brat budú
sa tešiť, že mladší bratríček,
slovenský národ sa stavia na svoje vlastné
nohy. Iste je to prirodzený vývin každého
takého národa. Ak je v tom národe dostatočná
sila, energia, dostatočná hospodárska možnosť,
potom pomaličky on za súhlasu dobrých Čechov,
dobrých slovenských bratov bude v stave, aby sa
sám pomaličky živiť mohol, podľa
svojho presvedčenia, podľa svojej pravdy, podľa
svojho citu i podľa sebaurčovacieho práva,
ovšem že vždy vo svornosti a spravodlivej bratskej
láske, v páske najvyššej spoločnej
právomocnosti, v rámci republiky Slovákov
a Čechov. Tak, slávna snemovňa, si ja to
predstavujem a verím, že celá slavianská
otázka sa má takto rozlúštiť, že
nie ako dosiaľ bolo medzi Slovanmi, že pod titulom bratstva
sme sa škrtili. Škrtí Rus Poliaka, Poliak škrtí
Ukrajinca, Srb škrtí Bulhara a Horvata, Horvat nedopraje
v mnohom ohľade Slovincovi a tak navzájom pod titulom
bratstva hrdúsi jeden druhého, či už
počešťuje, rusifikuje, popoľšťuje,
posrbšťuje atď. To je tá tisícročná
kliatba Slavianstva, pre ktorú Slavianstvo nemohlo si porozumieť,
pre ktorú toľko krvi bratovražednej vytieklo
a pod titulom bratstva neprial brat bratovi osobitného
života, ale chce ho vykorisťovať alebo odnárodniť.
Ale novoveká otázka, novoveký duch slavianský
by mal byť ten, a verím že i bude každému
slavianskému bratovi v jeho krajine dopriať jeho osobitnosti
žiť podľa jeho sebaurčovacieho práva.
Poliak nesmie nepriať tomu Ukrajincovi, Rusínovi,
ne smie ho chcieť popoľštiť. Rus krivdil Poliakovi,
keď ho chcel rusifikovať, Srb krivdí Horvatovi,
jestli ho chce posrbštiť; ale každý musíme
mať medzi sebou toľko bratskej prajnosti a každý
Slovan sa má tešiť, že nové dieťa,
slovenský národ oslobodil sa od tisícročného
jarma, právnicky sa rodí, dostáva svoju krajinu
a každý pravý Slavian musí stále
usilovať a pracovať, aby rástli v kultúrnu
majestátnosť pred celým svetom, aby za ten
slovanský stôl zasadnul i ten najmenší
brat oslobodený v tejto krvavej potope sveta, i ten slovenský
národ. Úfam a verím v lepší duch
slovanský. (Výkřiky posl. Kreibicha.)
To vás mrzí, čo, Kreibichu, táto
slovenčina, preto sa tak odrapujete na mňa. Dúfam,
že genius Slavianstva, bratský cit slavianskej krvi,
pomaličky premení orientáciu imperialistickú
medzi národmi slovanskými a nahliadne Poliak, že
nech žije ten Rusín v jeho štáte, nahliadne
Srb, že nesmie Bulhara ubíjať, nahliadne Horvat,
že musí podporovať Slovinca, nahliadne Čech
a Slovák, aby i rusínsky národ, ako osobitný
slovanský národ pomaličky vyrastal vo svojej
osobitnosti a ako chudáčik najviac Maďarmi
ubitý a židmi boľševickými - nie
židovským národom - najviac vykorisťovaný,
ako najmenší národ slovanského plemena
prisadnul za stôl všetkých Slovanov. (Hluk.)