Předseda (zvoní): Uděluji slovo
druhému zpravodaji. p. posl. Křemenovi.
Zpravodaj posl. Křemen: Slavná sněmovno!
Osnova zákona o zestátnění místní
dráhy Votice-Sedlčany není nikterak úchylkou
od zestátňovacího programu, stanoveného
usnesením vlády z 22. května 1924, nýbrž
jest vlastně doplněním zákona z 25.
června 1925, č. 156 Sb. z. a n., jímž
bylo uskutečněno zestátnění
48 místních drah, státem a zemí garantovaných.
Tato místní dráha požívala totiž
garancie okresu sedlčanského, jemuž bývalý
stát rakouský a země Česká
se zavázaly od r. 1922 přispívati po 1/3
garanční potřeby. Šlo tedy v daném
případě o jakousi nepřímou
garancii, jak státu tak země, která byla
poskytována místní dráze prostřednictvím
okresu sedlčanského, takže patří
tato místní dráha věcně také
mezi dráhy státem a zemí garantované.
Po převratu se finanční stav místní
dráhy vlivem všeobecných hospodářských
poměrů horšil tak, že vznikal dokonce
provozní schodek, a tak nestačila dosavadní
garancie, která se vztahovala pouze na zúročení
a umoření hypotekární zápůjčky.
Proto poskytla státní správa místní
dráze podle zákona čís. 149 z r. 1910
výhodu poshovění s úhradou provozních
schodků a zavázala se poskytovati jí zálohou
prostředky na úhradu nutných a prokázaných
společenských výdajů.
Garanční zálohy, poskytnuté okresem
sedlčanským, subvence poskytované státem
a zemí a státní správou posečkané
částky dosáhly do konce r. 1926 přibližně
výše 1,000.000 Kč. Poněvadž tyto
subvence, resp. zálohy, poskytnuté místní
dráze tvořily dluh společnosti, postoupila
místní dráha úmluvou, která
má býti navrženým zákonem schválena,
svůj akciový kapitál bezplatně státu.
Stát naproti tomu touto úmluvou převzal k
vlastnímu placení hypotekární zápůjčku
místní dráhy u Zemské banky v Praze,
která činila původně 1,096.000 Kč
a jejíž zbytková částka koncem
r. 1927 činila 740.445.50 Kč.
V letošním roce vzniklé výdaje na zúročení
a úmor této hypotekární zápůjčky,
jakož i event. vyšší rozdíl mezi
provozními příjmy a výdaji této
místní dráhy, než jaký byl jako
provozní schodek pro rok 1928 preliminován, nejsou
v rozpočtu 1928 plně uhrazeny a je proto potřeba
zmocniti ministra železnic, aby tyto výdaje uhradil
v rámci rozpočtu státního podniku
"Československé státní dráhy",
skupina II., oddíl III., § 5 stát. rozpočtu
pro rok 1928.
Dále jest potřebí ministra financí
zmocniti, aby schodky místní dráhy za léta
1921 až 1923 v částce 467.460.94 Kč
uhradil podle čl. XIX, odst.. 3. finančního
zákona pro rok 1928. Zestátnění této
dráhy bude míti nejen blahodárný vliv
na zlepšení hospodářských poměrů
kraje, kterým tato dráha probíhá,
i jejího atrakčního území,
nýbrž přispěje podstatně i ke
zjednodušení administrativy u ředitelství
Praha-Jih. Dlužno tudíž tento zákon se
stanoviska národohospodářského povznesení
jižních Čech vítati.
Rozpočtový výbor pojednal o tomto návrhu
zákona ve schůzi 10. t. m. a usnesení senátu
o nabytí místní dráhy Votice-Sedlčany
státem schválil.
Prosím slavnou sněmovnu, aby schválila usnesení
rozpočtového výboru o tomto zákoně.
(Souhlas.)
Předseda (zvoní): K této věci
jsou přihlášeni řečníci,
zahájíme proto rozpravu.
Navrhuji podle usnesení předsednictva, aby lhůta
řečnická stanovena byla 20 minutami. (Námitek
nebylo.)
Námitek není. Navržená lhůta
jest přijata.
Ke slovu jsou přihlášeni řečníci:
na straně "proti" pan posl. Kršiak;
na straně "pro" pp. posl. Johanis a
Jiráček.
Dávám slovo p. posl. Kršiakovi.
Posl. Kršiak: Ctená snemovňa! Podľa
tu prejednávanej predlohy zákona nabýva štát
miestnu dráhu Votice-Sedlčany. Keby toto nabývanie
dráh štátom znamenalo socializáciu,
mohla by to byť dobrá vec, v kapitalistickom štáte
sa však socializácia neprevádza a preto tu
nemôže ísť o nič iného než
o kapitalistický kšeft. Československý
štát vykupuje tu veľmi draho železnice,
ktoré sú pasívné a zadlžené.
Takýto kšeft by zaiste neurobil ani posledný
kraisler, ale buržoázny štát si to môže
dovoliť, aby vyplatil zasa len majiteľom kapitalistom
miliony, v tomto prípade 1,096.000 Kč za podnik,
ktorý je na pokraji krachu a pri tom prevzal ešte
aj pozostalé dlhy. Majiteľom tejto dráhy robí
sa veľmi pekný prezent v 10. výročí
republiky. Ale keď sa jedná o robotníctvo,
vtedy to už vyzerá ináč. Tejto štedrosti,
ktorú je vidieť so strany vlády v oči
kapitalistom, už nie je vidieť, keď sa jedná
o pracujúci ľud. Naopak v oči pracujúcemu
ľudu je surová a bezohľadná. Robotníctvu
berie sa i taká žobrácka almužna, ako
je sociálné poistenie. Toto nedostatočné,
nevyhovujúce sociálné poistenie ešte
sa zhoršuje a určite zhoršené bude, o
tom už niet pochyby. Vyjednávanie reformistických
strán s vládou je toho najlepším dôkazom.
Stačí porovnať tieto dve veci, vykupovanie
zadlžených dráh, ktoré sa nerentujú,
teda robenie prezentu kapitalistom a zhoršenie sociálneho
poistenia, aby bolo jasné každému, v prvom
rade robotníctvu, že tento štát je výslovne
kapitalistický a uskutočnenie akejkoľvek sociálnej
reformy môže sa stať len povalením buržoázie
a jej vlády v tomto štáte. Toto srovnanie nech
si uvedomí tá časť robotníctva,
ktorá je pod vlivom sociálpatriotov.
Prejdime však do Sovietského sväzu a podívajme
sa, ako tam štát prevzal dráhy od bývalých
majiteľov a koľko dal tým kapitalistom výkupného.
Ruskí majitelia dráh nedostali ani haliera výkupného,
a to z tej jednoduchej príčiny, lebo v Rusku bolo
prevedené vyvlastnenie, znárodnenie nielen dráh,
ale všetkého súkromného majetku, slovom
socializácia, o ktorej sa aj u nás po prevrate toľko
hovorilo a sľubovalo, až na koniec z toho nezostalo
nič. Ba áno, ako náhradu za socializáciu
dostali sme najreakčnejšie zákony a ako vrchol
všetkého musel byť vyhrabaný cisársky
Prügelpatent v desaťnásobnom zhoršení.
To doniesol kompromis sociálnej demokracie s buržoáziou.
Nie tak v Sovietskom sväze. Tam vláda roľníkov
a robotníkov nerobila nijaké kšefty s tamojšími
kapitalistami. Národný majetok, národné
hospodárstvo prevzala do svojích rúk bez
obchodovania a kšeftovania, proste po socialisticky: vyvlastnením.
Také vyvlastnenie dráh mohlo byť prevedené
aj u nás, kde tiež máme obrovskú väčšinu
robotníctva a roľníctva, keby nebolo bývalo
zrady reformistov, sociálpatriotov. Keby sa to nebolo stalo,
nemusely sa dnes dávať milionové dary kapitalistom,
ale mohly by sa dávať miliony na sociálné
a kultúrné potreby robotníctva a maloroľníctva.
A jedine zradou sociálnych demokratov sa tak nestalo a
aby svoju zradu zakryli pred očima proletariátu,
aby tento nevidel rozdiel medzi sovietsko-socialistickou republikou
a republikou meštiacko-kapitalistickou, štvú
každý deň na Sovietský sväz a snášajú
hany a pomluvy tak, že sa im v tom ani meštiacka tlač
nevyrovná. Pri svojom zúrení - lebo sa to
už ináč nazvať nedá - dochádzajú
priamo do stavu hysterického a závodia s najhanobnejším
plátkom, agrárnym "Večerom", o
primát vo vymýšľaní blbostí
o Sovietskom sväze, ktorý už urobil zo sovietského
Ruska akési peklo, kde už niet mimo diablov a satanov,
strýg a čarodejníc nikoho. Nebyť ľadoborca
"Krasina" a hrdinných rudých vojakov Čuchnovského
a Babuškina, ktorým volám slávu a česť
za to, že zachránili nešťastné obeti
fašistického bláznivého generála
Nobila a medzi nimi i dr Běhounka, tak je so strany zbabelej
buržoázie po sov. Rusku veta. Sovietský rudý
vojak revolúcie pri nehode nezachraňoval seba, ale
volal, nestarajte sa o mňa, zachráňte trosečníkov.
Nie tak fašistický generál, ktorý ušiel
a nechal obeti ním svedené ich osudu, strádaniu
a takmer istej smrti. A ešte sa najdú ničomníci
"Večera", tupiac týchto hrdinov, prehlašujúc
Sov. sväz za brloh neresti, a živé peklo. Sovietský
sväz je a ostane silným, veľkým a mohutným,
napriek žabiemu nafukovaniu sa buržoázie celého
sveta.
Nuž, v takejto spoločnosti nachádzajú
sa tí, ktorí si hovoria zástupci robotného
ľudu. Títo páni vo svojej slepej nenávisti
v oči robotníckemu a roľníckemu štátu,
ktorý prevádza tie zásady, ktoré i
oni dakedy hlásali a ktorý prvý na svete
prevádza dielo socializácie, za neslýchaných
ťažkostí a za ustavičného vojnového
nebezpečenstva so strany medzinárodného kapitálu,
za zvýšenej prípravy anglických pirátov
na prepadnutie tohoto prvého štátu robotníkov
a roľníkov, idú tak ďaleko, že za
nimi ostáva už i fašistická štvavá
tlač, a to ešte v dobe, keď do tohoto lotrovského
zbojstva má byť zatiahnuté i Československo!
A že tieto plány nabývajú čím
ďalej tým viac konkrétnych foriem, o tom svedčí
aj článok v "Kôlnische Zeitung",
kde nemecká buržoázia už sjednáva
cenu, za ktorú je ochotná vstúpiť na
katanské dielo oproti Sovietskému sväzu a nežiada
nič viac a nič menej len vypratanie Poruria.
Pri tomto kšefte medzi kapitalistickou buržoáznou
vládou a majiteľmi akcií dráh Votice-Sedlčany
musím poukázať i na iné zjavy pri terajších
štátnych železniciach. Čoho sme svedkami
v poslednej dobe na štátnych železniciach? Neustále
množia sa srážky a vykoľajenia vlakov. A
včerajšia srážka pri Nymburku je toho
novým a najlepším dokladom. Pri tom prichádzajú
o život a zdravie i majetok cestujúci, avšak
čo je pri týchto železničných
srážkach závažné, je to, že
verejnosť nikdy nedozvie sa pravú príčinu
katastrófy. Nie, že by sa vyšetrovanie neprevádzalo,
naopak vyšetruje sa veľmi pilne, ale nevyšetrí
sa, čo by sa vyšetriť malo. Spomeniem tu len
nedávneho nešťastia na trati Košice-Bohu
mín medzi Malou Lodinou a Kysag-Obyšovciami. Tam sa
vyšinul vlak s koľají a je veľké
šťastie, že vykoľajenie obišlo sa viac
so ztratou na železničnej súprave, ako na ľudských
životoch. Vyšetrovanie bolo ihneď zavedené
na mieste, a to s veľkou prísnosťou. Rušňovodič,
strojvodca, bol na mieste zatknutý a len na protest cestujúcich
prepustený, lebo bolo jasné, že nie rušňovodič
zapríčmil katatrófu, ale že vinné
sú shnilé pražce, z ktorých kusy ihneď
pri nešťastí sa našly a z ktorých
každý laik videl, že len tieto shnilé
pražce sú príčinou železničného
nešťastia. Zistené bolo ďalej ihneď
na mieste, že rýchlik bežal dovolenou rýchlosťou
a teda ani z prípadnej nedovolenej rýchlosti nemohol
byť rušňovodič obvinený. A to,
čo bolo samozrejmé každému prítomnému
pri nešťastí, nebolo samozrejmé pre vysokú
železničnú byrokraciu, ktorá je jedine
vinnou nešťastia, a to tým, že nestará
sa o to, vo vhodný čas nahradzovať staré
zhnilé pražce pražcami sviežimi a zdravými.
Oproti sebe, pravda, nezavedie táto byrokracia vyšetrovanie
a poneváč niekto to musí odniesť, vždy
svaľuje sa to na podriadený personál. Preto
mal byť teda i v tomto prípade zatknutý rušňovodič.
Keď to nebolo možné, zistili páni byrokrati,
že pravá príčina dá sa vyšetriť
až potom, keď bude rušeň vytiahnutý
z kaluže, do ktorej sa po vykoľajení zrútil.
Rušeň už bol odstránený, ale o
pravej príčine zjistenej vyšetrujúcimi
orgány vysokej byrokracie nikto sa nedozvedel.
Druhý prípad nešťastia na tej istej trati
stal sa pred niekoľko týždňami, pred týmto
vykoľajením pri Košických Hámroch.
Tam sa srútil obrovský vrch na trať po bezprostrednom
prebehnutí vlaku. A to bolo šťastie, ináč
by boli museli zahynúť všetci cestujúci,
lebo vlak by sa bol srútil do obrovskej priepasti koryta
Hernádu, odkiaľ by životom nikto nevyviaznul.
Na toto nešťastie bola upozornená vysoká
železničná byrokracia robotníctvom na
dráhe zamestnaným, tiež personálom železničným,
ale páni sa im vysmiali, že sú to tvrdé,
pevné skaliská a sosypať sa nemôžu.
A nijaké predochranné práce sa nekonaly,
lebo by to vraj bolo zbytočné vyhadzovanie peňazí.
Čo pozorovali a predvídali laici, nechceli vidieť
byrokrati pána ministra Najmana. A tak sa stalo,
že k nešťastiu došlo a bude to stáť
miliony, kým bude bezpečný prechod premávky
zaistený. Lebo teraz musia sa uvoľnené a otrasené
skaliská odstraňovať, aby nenastala katastrófa
nová. Denne sú tam zemestnané húfy
robotníkov s nasadením vlastného života,
lebo stačí malé pootočenie a robotník
môže najsť istú smrť na ostrých
kameňoch. Tomuto sa mohlo predísť, keby p.
minister miesto výletov na Slovensko robil inšpekčnú
cestu po tratiach, ktoré potrebujú opráv
a dal sa informovať robotníctvom. Veď ešte
nedávno mal p. minister úzky styk zpoza pultu tiež
s robotníctvom nakupujúcim u neho, a tam si zaiste
veľmi zdvorile s ním pohovoril. Nebude teda pre neho
nijaké poníženie, keď pri svojích
inšpekčních a nie výletných cestách
na Slovensko vypočuje i mienku robotníctva, ktoré
je na trati zamestnané, a nedostatky, vady a chyby týchto
tratí pozná.
Príčiny železničných nešťastí
musíme hľadať tiež v reštrikcii železničného
personálu, napriek tomu, že sa ministerstvo železníc
oproti tomuto obvineniu bráni. Nedávno sme práve
čítali prehlásenie tohoto ministerstva, v
ktorom sa bráni oproti obvineniu, že by železničné
nešťastia zapríčinené boly vysilením
personálu. V tomto prehlásení poukazuje sa
na to, že pri všetkých železničných
nešťastiach, ktoré sa udaly v poslednej dobe,
bol vraj personál oddýchnutý, totiž
bol len nie koľko hodín vo službe. Nuž toto
je omyl minísterstva železníc, lebo ono si
myslí, že tento železničný personál
stále vysilujúcou dlhou a ťažkou službou
celé roky a prekročovaním pracovnej doby
na desaťtisíce hodín, môže ihneď
nadobudnúť novej sily, keď si za 12 alebo 24
hodín odpočinie. Preto táto vyhovorka je
falošná. Železničnému personálu,
preťaženému prácou následkom reštrikcie,
nemôže postačiť poskytovaný oddych
na úplné telesné a duševné zotavenie,
a preto napriek tomu, že personál i nastupuje svoju
prácu po niekoľko hodinovom oddychu, nemusí
ešte byť po predchádzajúcej neustálej
úmornej práci dostatočne odpočinutý,
svieži a silný. Menovite nie teraz pri stálom
opozďování vlakov. Práve včera
čítal som v ktoromsi večerníku, že
takýchto hodín prez čas bolo len u dopravného
úradu v Mor. Ostrave, Tešíne, Kralupoch, Podmokloch
na 63.000, čo zaiste nie je nijaká maličkosť.
A keby sme tu vzali radradom všetky riaditeľstvá,
videli by sme, že prekročovanie pracovnej doby pri
železničnom personále dochádza do státisícov
hodín. A stav tento nijako sa nezlepšuje, ba naopak
ešte zhoršuje. Keď je to teraz tak, ako to bude
vyzerať v zime s opozďovaním vlakov? Zaiste o
100% horšie a vlaky už dnes dochádzajú
na miesto určenia hodinu, ba i viac opozdene, a budú
sa v zime opozďovať ešte viac. Avšak ministerstvo
železníc, ako to v buržoáznom štáte
ani inak byť nemôže, stará sa nielen všetky
ťarchy svaliť na bedrá robotníctva, ale
toto obrať ešte i o tie pozostatky práv, ktoré
mu bol nútený dať buržoázny kapitalistický
štát pod tlakom víťaznej ruskej sociálnej
revolúcie. Vidíme to markantne i z terajších
volieb do dôverníckych sborov na železniciach.
Kým v prvej kategórii - najvyššia byrokracia
- pripadne jeden dôverník na 1 961 hlasov, pripadne
v druhej kategórii už 2947 hlasov na dôverníka
a v tretej kategórii, v ktorej sa nachádza nižšie
zamestnanectvo, robotníctvo, pripadá už na
jedného dolegáta 11.000 hlasov. Takéto hlasovacie
právo nezaviedol ani Tisza Pišta v bývalom
Maďarsku, ačkoľvek i on považoval za človeka
počnúc od baróna hore, a to, čo bolo
nižšie, nestálo za reč. A za človeka
na železnici podľa toho považuje sa tiež od
nejakého radu hore. Tento volebný systém
dáva buržoázia v 10. výročí
republiky železničiarom za úmornú prácu
a služby vykonané v záujme meštiackej
triedy v tomto štáte.
Pri tejto príležitosti však musím prehovoriť,
a to tým viac, keďže som už spomenul 10.
výročie republiky, i o automobilivom hroznom nešťastí,
ktoré sa událo v Košiciach dňa 2. t.
m. pri automobilových závodoch, poriadaných
práve na oslavu 10. výročia tohoto štátu.
A musím tu čo najrozhodnejšie protestoval s
tohoto miesta proti úžasnej nedbalosti so strany úradov,
ktoré sú jedine vinnými zo zavraždenia
4 osôb. Spomenutého 2. júla usporiadala československá
a maďarská buržoázia spoločne automobilové
závody, spadajúce do rámca osláv jubilejného
roku. Je to vecou buržoázie, keď si poriada takéto
dostihy, avšak jedno musíme zdôrazniť pri
tom, a to je to, že týchto osláv svorne zúčastnila
sa, aj všade inde zaiste zúčastňovať
sa bude aj maďarská buržoázia, tá
buržoázia, ktorá od vzniku tejto republiky
stále balamutí maďarský chudobný
ľud, že ona jediná bojuje proti československej
buržoázii za národnostné osvobodenie
maďarského proletariátu i ľudu v tejto
republike. Zároveň československá
buržoázia ukázala, že medzi ňou
a maďarskou buržoáziou nijakého zásadného
nepriateľstva niet a že sú si rovné ako
vajce vajcu a jediné, čo ich delí, je to,
že každá z ních robí si nárok
na vykorisťovanie svojho proletariátu. Toto dokázaly
najlepšie i automobilove dostihy na oslavu 10. výročia
tejto republiky, postriekané krvou československého
a maďarského proletariátu v Košiciach.
Tento fakt musí otvoriť oči ešte i tej
časti proletariátu, ako slovenského tak maďarského,
ktorá sa dala zvábiť na šovinistické
nacionalistické heslá a zlákať do tábora
buržoázie. Na Slovensku sú to menovite robotníci
a maloroľníci nachytaní na heslo autonomie
Hlinkovou stranou, ktorá sa však už i
zradou na hlásanej autonomii sama dostatočne odhalila,
keď miesto sľubovanej autonomii zapredala za miliony,
ktoré dostala od českej vlády na svoje krachujúce
podniky. Miesto autonomie Slovenska dostal slovenský národ
Prügelpatent, a to ešte v zhoršenom vydaní,
Prügelpatent, ktorý bol zavedený v bývalom
cisárskom Rakúsku za najčernejšej reakcie.
Tento Prügelpatent bol v Rakúsku tým, čím
v Uhorsku "dereš", na ktorý vyťahovali
naších predkov a dávali palicou 25 na zadok.
Poneváč teraz by už takáto hanba príliš
kričala, nebude sa podľa autonomného ľudáckeho
Prügelpatentu-dereša biť po zadku, ale budú
sa platiť dvojnásobné pokuty za každý
maličký priestupok až do 5000 Kč, a
týmito budú práve postihnutí tak chudobní
ľudáci veriaci ľudákom, ako aj ostatné
robotníctvo.
Tak miesto sľubovanej autonomie je na Slovensku zavedená
doba moderného dereša. Veď aká že
to môže byť autonomia, keď jej prezidenta
nevolí ľud, ale je menovaný tou nenávidenou
čechúnskou vládou, ako ju ľudáci
sami pomenovali.
Tak tiež tá čiasť maďarského
robotníctva, ktorá dala sa zlákať, klamať
kresťanskými socialistami a Szentiványiovcami,
teraz musí jasne vidieť, že títo maďarskí
buržui nikdy nevybojujú národnostnú
svobodu maďarského proletariátu a že za
národnostnú rovnoprávnosť bojuje jedine
strana komunistická za vedenia III. Internacionály,
čo táto už nie raz zdôraznila. Jedine
strana komunistická bojuje za osvobodenie všetkých
utlačených národností zpod jarma kapitalistickej
buržoázie, a jej stanovisko v tejto veci je už
dávno formulované súdruhom Leninom, ktoré
znie, že každá národnosť má
právo na svoju úplnú samostatnosť až
do odlúčenia. Maďarská buržoázia
za takéto právo nebojuje, jej ide proste o boj za
vykorisťovanie maďarského proletariátu.
Maďarská buržoázia zpečatila svoje
bratstvo s československou buržoáziou preliatím
krvi na košických uliciach. A toto musí sa
vryť hlboko do pamäti proletariátu na Slovensku.
Pri tomto krvipreliatí však ukázaly republikánske
úrady, ako im nezáleží na životoch
ľudí. Pri každej príležitosti, keď
strana komunistická niečo koná, vidíme
všade obrovskú pohotovosť policie, četníctva
a celého špiclovského aparátu. A tak
tomu býva i v Košiciach. Ale keď ide o posilu,
o zábavu buržuov, ktorá je nebezpečnejšia
životom na frekventovanej ulici nakupujúceho obyvateľstva,
tam sa ochrana nestaví. A tak tomu bolo aj v Košiciach
2. júla tohoto roku. Ešte v predvečer tohoto
dňa vytiahli československí a maďarskí
boháči svoje auťáky na Legionárske
námestie počtom asi 60, okrem toho celý rad
dvojkoliek. Meštiacké autá ihneď dostaly
čestnú stráž. Prikomandované
boly policajné hliadky, ktoré bdely nad auťákmi,
aby sa im, zachovaj bože, len nič nestalo. Druhého
dňa ráno o 8. hodine bol start, a aby bratstvo oboch
buržoázií bolo dokumentované a zdvorilosť
vládnucej buržoázie bola na mieste, odstartoval
ako prvý závodník bohatý maďarský
veľkoobchodník a fabrikant Ölschlöger na
nádhernom aute. Neprebehol však ani 100 m po Hlavnej
ulici, keď zrazu narazil na prestrašenú starú
babku, ktorá sa chcela vyhnúť, ale zachytená
bola autom a na mieste usmrtená. Pri tom ztratil majiteľ
auta, ktorý auto sám viedol, hlavu a pustil auto
do skupiny ľudí, najviac žien, stojacích
okolo zeleninárskych stánkov a nakupujúcich
potraviny. Z nakupujúcich usmrtil ihneď na mieste
20ročnú manželku úradníka Tomáška,
po nej nasledovala vdova Šterlichová a po prevezení
tých, ktorí boli na mieste ranení, umrela
obeť štvrtá. Dosiaľ má táto
katastrófa 4 mrtvých a celý rad ranených,
medzi nimi dvaja tak ťažko, že sotva vyviaznu životom.
Kto má vinu na tomto strašnom usmrtení 4 ľudských
životov? Samozrejme, že v prvom rade úrady, menovite
policia. Na celej čiare po Hlavnej ulici sotva bolo vidieť
kdetu po jednej policajnej stráži a bolo to ráno,
keď je Hlavná ulica preplnená nakupujúcim
obecenstvom - ženami - poneváč na tejto ulici
je trh ovocím, zeleninou a kvetinami. A každý
súdny človek musel rátať s nešťastím
na tejto ulici. Len úrady s tým nerátaly,
ktoré musely vedieť, že nebezpečenstvo
nešťastia sa zvyšuje ešte tým, že
auťáky nebudú vedené zkúsenými
šoféry, ale v mnohých prípadoch samými
majiteľmi, ktorí sa takto chcú blýskať
vo vlastných nádherných autách na
závodoch, aby na druhý deň písalo
sa o nich ako o hrdinoch, že čo všetko oni vykonali,
sediac pohodlne v aute, urobiac si príjemný veľkopánsky
výlet do Tatier. Keby cesta vedúca Hlavnou ulicou
bola bývala aspoň tak strážená,
ako pánske autá na Legionárskom námestí,
nemuselo prijsť k zavraždeniu 4 osôb. Ale, ako
povedané, na to stráž nestačí,
tá má iné povinnosti, tá má
povinnosť strážiť, špiclovať a
chodiť v pätách robotníctvu, ako sa to
deje v Košiciach pri každom prejave alebo mzdovom hnutí.
Práve teraz vedie mzdový boj stavebné robotníctvo
v Košiciach. Mzdový boj vedie robotníctvo jednotne
a spoločne všetkých odborových organizácií.
Miestnosti, kde sa toto robotníctvo zdržuje, preplnené
sú policajnými špicly, ktorí sú
vedeniu stávkovému všade v pätách
a nie je možné takmer ani výborovú schôdzu
bez prítomnosti špiclovskej zadržať. Že
títo špiclovia konajú služby nielen pre
policiu, ale i pre zamestnávateľov, o tom nikto nepochybuje.
Vypočujú kde aký rozhovor medzi robotníctvom
a potom informujú stavebných podnikateľov o
nálade robotníctva, čo dokazujú svojím
písaním aj meštiacke košické časopisy,
jak slovenské, tak i maďarské. Preto sú
i stavební podnikatelia potom neústupní napriek
tomu, že každý, ba i sami podnikatelia musia
uznať, že požiadavky stavebného robotníctva
sú odôvodnený, menovite veľkým
a neustálym stúpaním drahoty. Výhovorky
stavebných podnikateľov, že s 20% zvýšením
robotníckych miezd nekalkulovali, sú falošné,
nepravdivé, čo najlepšie dokazuje to, že
košickí stavitelia rad-radom bohatnú. Jeden
po druhom stavajú si nádherné domy a vily,
čo veru nesvedčí o tom, že by zle kalkulovali.
Stavebné robotníctvo však napriek neúprosnej
zatvrdlivosti v štrajku vydrží a zvíťazí.
Ale už s tohoto miesta musím protestovať oproti
špehúnskemu aparátu, hodenému na krk
stavebníkom, a žiadať, aby policajné riaditeľstvo
tento odvolalo. Keďže policajní agenti nie sú
posielaní tam, kde sú ohrožené ľudské
životy a nestarajú sa tomu predísť, nie
je ich treba ani tam, kde robotníctvo vedie boj za zlepšenie
svojho hospodárskeho postavenia. Žiadame prísné
vyšetrenie automobilovej katastrófy v Košiciach
a tiež prísné potrestanie vinníkov,
ktorí len svojou nedbalosťou zapríčinili.
Žiadame zároveň náhradu pre rodiny pozostalých,
aby aspoň takto zmiernená bola nenahraditeľná
ztrata na ľudských životoch. Strana komunistická
nedopustí, aby sa na ztratu štyroch ľudských
životov beztrestne zapomenulo. (Potlesk poslanců
strany komunistické.)
Předseda (zvoní): Dále má
slovo pan posl. Johanis. Dávám mu slovo.
Posl. Johanis: Slavná sněmovno! Otázka
zestátnění místní dráhy
Votice-Sedlčany se na pohled zdá otázkou
dosti podřadnou. Ale páni referenti, zejména
zpravodaj dopravního výboru, o věci dosti
hovořil a dotkl se některých věcí,
které nesouvisí úplně s osnovou. Já
si dovolím také zabočiti na jiný obor
dopravní politiky železniční, dříve
však bych chtěl k osnově, která je nám
dnes předložena, říci: Zestátnění
místní dráhy Votice-Sedlčany bude
malým prospěchem, neprodlouží-li se
tak, aby spojovala Dobříš a Příbram,
jak je to dávným přáním obyvatelstva
v tomto kraji. Mnoho důvodů, hlavně však
hospodářských, mluví pro to, aby Příbram
byla spojena s Dobříší a se Sedlčany
železnicí, aby tyto obce se povznesly hospodářsky
i sociálně. Je známo, že zemědělství
je zde poměrně málo výnosné,
a proto obyvatelstvo nemá v něm možnosti, aby
našlo výdělku k uhájení existence.
Naproti tomu okresy příbramský, dobříšský
a sedlčanský mají mnoho lesů, kamene
a jiných stavebních hmot. Kdyby se tento materiál
zpracoval, dal by živobytí tisícům lidí.
Zpracování těchto tovarů je možné
jedině tehdy, bude-li na ně odbyt a bude-li možno
železnicí dopraviti je na místo určení,
což je dnes nemožné.
Poukazuji ke srovnání na Berounsko. Co by Beroun
byl, kdyby neměl dráhy, kdyby neměl elektřiny,
jak by kapitalisté mohli málo získati z vápence,
který v okrese poberounském se láme. A tu
přicházíme k názoru, že kraji
příbramskému, dobříšskému
a sedlčanskému by se značně prospělo
zejména drahou, o které mluvím, kdyby byla
prodloužena ze Sedlčan do Příbramě
a Dobříše. Stavba dráhy Příbram-Dobříš-Sedlčany
se slibovala těmto okresům již za Rakouska
mnoho let. Žel, že ji ani Československo neuskutečnilo.
Poměry se pro všechny tři okresy značně
v poslední době zhoršily. Já sám
měl jsem povinnost mnoho let jako jiní různí
činitelé, kteří jsme zastupovali tyto
okresy, jednati v poradách a anketách o tom, aby
se přikročilo ke stavbě tohoto projektu.
V Příbrami státní báňský
podnik zaměstnává čím dále
tím méně osob. R. 1907 bylo zde zaměstnáno
ještě asi 3200 osob, nyní již jen 1400.
Mladý dorost nenajde v okrese zaměstnání
a proto téměř všechny obce se vylidňují,
což bude míti pro celý okres příbramský
pro budoucnost nedozírné následky.
Vláda republiky nepřímo téměř
ignoruje příbramský kraj, jak dokazuje zejména
otázka stavby železničních dílen,
jichž stavba v Příbrami byla již povolena,
dokonce i zadána stavební firmě a naráz
zastavena jen proto, že někteří nepřátelé
Příbramě, hlavně z kruhů lidové
strany, nepřáli si stavby železničních
dílen.
Stejně zlé hospodářské poměry
se vyvíjejí v Dobříši, kde vlivem
pozemkové reformy ztratilo existenci velké množství
zemědělských a lesních dělníků
a před nedávnem zastavily výrobu známé
železárny ve Staré Huti u Dobříše.
Tím přišlo o zaměstnání
asi 300 dělníků, z nichž mnoho dosud
nenalezlo zaměstnání. Tato hospodářská
a sociální katastrofa je zhoršována
ještě tím, že obce a okresy vlivem vadného
zákona o finančním hospodářství
svazků samosprávných jsou bez prostředků,
takže kde jaký podnik se zastavuje a nový neprojektuje.
V poslední době zemský správní
výbor v Praze dokonce škrtl rozpočet okr. správní
komise v Dobříši o 300.000 Kč na opravu
silnic a naráz se octlo od 1. července bez práce
200 dělníků, kteří byli zaměstnáni
při různých pracích okresních,
hlavně na úpravě silnic.
Že v okrese sedlčanském nemajetné obyvatelstvo
zápasí po stránce existenční
stejně jako příbramští a dobříští,
jest věcí dostatečně známou.
Nápravu lze zjednati jedině velkorysou hospodářskou
politikou republiky, zvláště ve směru
dopravním a proto spojení místní dráhy
Votice-Sedlčany a Vrané-Dobříš
s okresem příbramským je mimořádnou
potřebou, kterou by státní správa
měla řešiti co nejdříve, protože
je to i v zájmu republiky, aby tento starý projekt
byl uskutečněn. Doufejme, že toto volání
nezůstane na patřičných místech
bez povšimnutí.
A teď něco o dopravě na dráze, která
byla zestátněna. Je to místní dráha
Praha-Vrané-Čerčany-Dobříš.
Kdo měl příležitost viděti dopravu
na této dráze, zajisté vysloví přání,
aby takto zestátněný podnik v provozu nebyl.
Stačí, aby si uštvaný Pražák
sedl v sobotu večer nebo v neděli ráno do
proslulé lokální dráhy Praha-Vrané-Čerčany
v domnění, že za půl druhé hodiny,
maximálně za 2 hodiny, bude již moci po týdenní
práci užívati příjemné
chvíle u své rodiny v Posázaví. Bude
ovšem krutě zklamán. Vlak, který vyjíždí
z Prahy v 17.45 a má býti podle jízdního
řádu v Pikovicích o 19.20 min., Luka-Medník
v 19.30, v Jílovém v 19.41 min, přijel v
sobotu dne 30. června 1928 s "malým zpožděním"
21/2 hodiny! Rovněž tak v neděli
1. července vlak, který má vyjeti z Prahy-Wilsonovo
nádraží v 10.45 min., vyjel až v 11.30.
Normální člověk by si myslil, že
cestou toto zpoždění bude aspoň trochu
zmenšeno. Železniční podnik však
učinil pravý opak. Prodlužovaly se jako naschvál
zbytečně zastávky v jednotlivých stanicích,
aby spousty výletníků, toužících
v parném dnu okřáti v lesích a řece,
mohly se ve vagonech řádně vypéci.