V boji proti imperialistické válce je pro nás
vodítkem politický program bolševiků
pod vedením soudr. Lenina v první imperialistické
světové válce. (Další věta
byla usnesením předsednictva posl. sněmovny
ze dne 22. října 1928 podle §u 9, lit. m) jedn.
řádu vyloučena z těsnopisecké
zprávy. Viz str. 51 této těsnopisecké
zprávy.) "Proletariát nemá vlasti,
pokud nedobyl politické moci a pokud nevyrval výrobní
prostředky z rukou vykořisťovatelů."
Naše snahy ponesou se k tomu, abychom vytvořili skutečný
internacionalismus, t. j. revoluční defetistickou
práci proletariátu ve všech válku vedoucích
zemích ke svržení vlastní buržoasie.
(Další část řeči byla
usnesením předsednictva posl. sněmovny ze
dne 22. října 1928 podle §u 9, lit.
m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké
zprávy. Viz str. 51 této těsnopisecké
zprávy.) Sovětský svaz je všem pracujícím
lidem celého světa příkladem. Pracující
lidé ukončili tam imperialistickou válku
vítěznou sociální revolucí.
Přešli k výstavbě socialismu. Uskutečněním
sebeurčovacího práva jsou na území
Sovětského svazu pouze svobodné národy.
Pracující lid vládne! Zájmy jeho třídy
jsou rozhodující. Kapitalistický svět
nemůže obstát vedle socialistického
systému, připravuje proti Sovětskému
svazu válku. Válka proti Sovětskému
svazu nebude jen imperialistickou válkou, je současně
vyloženě kontrarevoluční třídní
válkou buržoasie proti proletariátu. Jejím
hlavním cílem je svržení proletářské
diktatury. (Další věta byla usnesením
předsednictva posl. sněmovny ze dne 22. října
1928 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena
z těsnopisecké zprávy. Viz str. 51 této
těsnopisecké zprávy.) Vzorem při
tom bude všemu dělnictvu revoluční akce
anglických dělníků r. 1920, kteří
vytvořením akčních výborů
donutili vládu upustiti od vypovězení války
Sovětskému svazu. Nepodaří-li se vládu
donutit tímto způsobem, nemůže proletariát
bojovati jen pro pád "vlastní" vlády,
nýbrž musí aktivně bojovati pro vítězství
Sovětského svazu. Nepřipustiti ani jediný
vagon válečného materiálu. (Další
věta byla usnesením předsednictva posl. sněmovny
ze dne 22. října 1928 podle §u 9, lit. m) jedn.
řádu vyloučena z těsnopisecké
zprávy. Viz str. 51 této těsnopisecké
zprávy.) Rudá armáda nebyla a také
nebude nepřítelem pracujícího lidu,
je armádou mezinárodního proletariátu.
Příklad Sovětského svazu ukázal
všemu pracujícímu lidu cestu ze začarovaného
kruhu imperialismu a militarismu, ukázal, že jen v
rozhodném boji s buržoasií a jejími
pomocníky může se pracující lid
osvoboditi od kapitalistického jha.
"Válka není náhodou" v období,
kdy uplatňuje se heslo: Méně lidí,
více strojů, větší produktivita.
"Válka je pokračováním politiky
jinými prostředky". Proto propaganda třídního
boje i ve válce, ve kterém buď zvítězíme
nebo zemřeme. Jiného východiska není!
Pracující lide: "Pomni imperialistické
války! Toť prvé, čím obrací
se komunistická internacionála na každého
pracujícího, ať kdekoli žije, ať
kteroukoli řečí mluví. Pomni, že
díky kapitalistickému řádu malé
hrstce imperialistů bylo možno po dlouhá čtyři
léta nutiti dělníky nejrůznějších
zemí, aby si vzájemně hrdla podřezávali.
Pomni, že válka buržoasie v Evropě a v
celém světě vyvolala nejstrašnější
hlad a nejhroznější bídu. Pomni, že
bez pádu kapitalismu podobné loupeživé
války budou nejenom možny, ale nevyhnutelny."
(Potlesk poslanců komunistické strany.)
Místopředseda Horák (zvoní):
Dalším řečníkem je pan posl.
dr Štefánek. Dávám mu slovo.
Posl. dr Štefánek: Slávna snemovňa!
Vypočul som v terajšej rozpočtovej debate niekoľko
ostrých prejavov a rečí nielen so strany
opozície, ale i z vládnych strán, a neváham
doznať, že je vo vládnej politike mnoho nedostatkov,
že by sme si priali, keby naši ministri boli prinajmenej
aspoň anjeli a nie prostí mužovia s obmedzenou
silou ľudskou. Jednako mám za to, že vývoj
čsl. parlamentu a politiky vládnych strán
nie je tak zlý, ako sa vraví a píše.
Je pravda, že odklon od radikalizmu a socialistického
experimentovania je čím ďalej viditeľnejší.
Je pravda, že finančný minister energicky háji
zásadu úspornosti a racionálnosti v štátnom
hospodárstve, že v rôznych sociálnych
oblastiach štátnej politiky nechceme predbehovať
najmodernejšie veľké štáty Europy,
že v kultúrnych otázkach školských
a cirkevných nechceme všetko lámať cez
koleno. Či je v tom trochu reakcie a pomalosti, ťažko
povedať, lebo nie je zpiatočníkom, kto podľa
daných skutočností a po zralom uvážení
bráni sa ohroziť zdravý a prirodzený
vývoj štátu a národa. Náš
štát nenachodí sa podľa svojej mienky
v údobí reakcie, naopak v periode radostného
pokroku v každom smere.
Najlepším dôkazom toho s nár.-hospodárskeho
stanoviska je expozé pána ministra financií,
ktorý s pýchou hovorí o aktívnom rozpočte,
o vzostupe nášho národného hospodárstva,
o dobrej konjunktúre priemyslu, o kvetúcom stavebnom
ruchu, o štabilizácii na peňažnom trhu.
Treba si len uvedomiť, čo to znamená, keď
minister Engliš hovorí, že "přes
zhoršenou situaci mezinárodní zůstaly
sazby úrokové v celku nezměněny",
ďalej aký význam majú jeho slová,
že Československo nepotrebovalo ani v tomto roku zahraničných
úverov, že "zaměstnanost stoupla nad stupeň
dosažený r. 1927 a počet v červenci
neumístěných uchazečů o práci
klesl na 32.485 osob, t. j. na nejnižší dosud
u nás zjištěné číslo".
Vývoz i dovoz stúpa, racionalizácia a zdokonaľovanie
nášho priemyslu postupuje, mzdy robotníctva
sa upevňujú a konzum širokých máss
zemedelského ľudu sa zvyšuje.
Ak zmienim sa len o niektorých významnejších
národohospodárskych skutočnostiach na Slovensku,
na pr. stavieb nových železníc, silníc,
nových továrieň, obytných a úradných
domov, meliorácie zemedelskej pôdy, pozemkovej reformy,
nových škôl atď. na Slovensku, tak z toho
vidieť, že politika vlády a občianskych
strán nie je reakčná, ani neplodná,
ani málo pokroková.
Pred niekoľkými týždňami započaté
bolo s reguláciou rieky Moravy, ktorou sa odvodní
a zaistí na 20.000 hektárov najúrodnejšej
pôdy v chotároch 20 primoravských obcí.
Regulácia bude stáť asi 100 milionov. Investovaný
kapitál sa iste vyplatí po vykonanej práci
behom niekoľko rokov zvýšenou úrodou a
obohatí práve najchudobnejších domkárov
a zemedelcov. Na tisíce robotníkov získa
stálu prácu. Spomínam túto skutočnosť
preto, že má význam nielen národo-hospodársky,
ale i eventuelne politický. Maďari sľubovali
Slovákom reguláciu Moravy 40 rokov a nevykonali
vlastne nič. Podobne Maďari sľubovali národu
neustále vybudovanie a opravu silníc. V akom bahne
sa musel Slovák brodiť za války a pred válkou,
za vlády maďarských grófov, nemožno
ani dobre vysloviť. Dnes máme mnoho sto kilometrov
výborných ciest a na tisícoch kilometrov
sa usilovne pracuje. V Bratislave bolo dosiaľ vystavané
vyše 5400 bytov, podobne usilovne stavia sa vo všetkých
mestách. Na melioráciach pozemkov, na elektrizácii,
lesnej reforme usilovne sa pracuje. Že priemysel na Slovensku
trpí stále ešte mnohými nedostatkami,
že premnohí pracovití Slováci musia
hľadať obživu v cudzine, je pravda. Ale pravda
je i to, že hospodárske pomery na Slovensku sa nezhoršujú,
ale naopak, na vidomočí lepšia.
Ctená snemovňa! Značnú časť,
ak nie ľví podiel zásluh, že Slovensko
behom 10 rokov tak utešene rozkvitlo, má strana, ktorej
som členom. Nechcem tu zvlášť vyzdvihovať
význam republikánskej strany zemedel. a maloroľ.
ľudu na Slovensku, chcem len upozorniť našich protivníkov,
že bez našej usilovnej konsolidačnej práci
republika nestála by tak pevne, ako stojí, že
bez našej bdelosti by práve tie živly, ktoré
nenávidia Čechov a českosl. štát,
boly ešte silnejšie a nebezpečnejšie ako
sú. Dovoľte, aby som toto moje tvrdenie v krátkosti
dokázal.
Slovensko je prevažne zemedelská zem. Vyše 60%
všetkého obyvateľstva zabýva sa prvovýrobou
a menej než 40% sú priemysloví robotníci,
podnikatelia, majitelia továrieň, obchodníci
atď. Snáď 70 až 80% továrenského
a obchodného kapitálu je v rukách neslovenských,
rešp. nečeských. Ani v zemedelstve nevyvodí
Slovák väčšinu majetkom. Pozemková
reforma len z malej čiastky rektifikovala posiaľ nepomer
kapitálový medzi chudobným a stredným
sedliakom na jednej strane a veľkostatkárom na druhej.
I dnes majú veľké majetky v rukách vlastne
len židia, Maďari, Nemci. Toto faktum zvlášte
prízvukujem. Prekonávanie cudzieho kapitalizmu na
Slovensku ide pomaly a ťažko. Slovenský roľník,
t. j. veľká väčšina národa,
trpí nesmierne tým, že ani zemedelský
priemysel cukrovarnícky, sladovnícky, liehovarnícky,
škrobárenský, pivovarnícky nie je v
jeho rukách. Celý tento priemysel je založený
na čisto kapitalistickom základe a reprezentuje
nielen hospodársku, ale i politickú moc nad zemedelským
ľudom slovenským, poťažne do istej miery
maďarským a nemeckým. Na Slovensku máme
v prítomnej dobe 12 cukrovarov s ohromnou pracovnou kapacitou.
R. 1926/27 zpracovaly bezmála 16 milionov metrických
centov repy, vyrobily 2 1/2
miliona centov surového cukru, zamestnávaly na 9000
robotníkov. Liehovarov mali sme r. 1927 celkom 364. Podružstvovacia
akcia v liehovarníckom priemysle, ktorá vykazuje
v českých zemiach krásné výsledky,
napraví síce pomery v budúcnosti i na Slovensku,
ale nateraz sú všetky tieto podniky až na 23
československých mien (inkluzíve štát.
statky vo Vígľaši) a dokonca i náš
p. dr Polyák, v rukách nečeskoslovenských.
Keď uvážime, že výroba liehu obnáša
asi 330.000 hl ročne, kdežto v celej republike bola
stanovená r. 1926/27 výroba celkom 592.092 hl, môžeme
si predstaviť, akú silu kapitálovú predstavuje
liehovarnícky priemysel na Slovensku. Podobne majú
sa pomery i v 10 škrobárňach, 27 činných
sladovniach, v 19 pivovaroch a 2332 mlynoch atď. O kapitalizme
a továrňach iného druhu ani nehovorím.
Spomenul som len tak zbežne, že obchod, priemysel a
zvlášť priemysel zemedelský nie je v rukách
naších, preto ak hovoríme o kapitalizme na
Slovensku, musíme si vždy uvedomiť vážnych
polit. problémov, ktoré súvisia s tým,
že preveľká časť obyvateľstva
slovenského a československého bola maďarským
feudalizmom pauperizována a že niekto musí
sa podujať na ťažkú a dlhotrvajúcu
prácu zveľadenia nielen proletárov a poloproletárov
priemyslových, ale i zemedelských. 10ročná
zkúsenosť poučuje nás o tom, že
republikánska strana zemedel. a maloroľ. ľudu
je schopná túto prácu vykonávať
s dobrým prospechom. Nie je pravda, že by sme my agrárnici
nepriali si povznesenia i priemyslových robotníkov,
že by im závideli dvíhanie ich životnej
štandardy. V rámci možnosti a reálnej
politiky národo-hospodárskej sme ochotní
ku každej rozumnej spolupráci, ku každej obeti,
poneváč veľmi dobre vieme, že hladný
robotník je špatný vlastenec a nebezpečný
element revolučný. Odhliadnuc od čiste ľudského
spolucítenia, zdravý rozum nám diktuje, že
menovite na Slovensku nemožno prísne deliť tak
zvanú sociálnu politiku od národo-hospodárskej
a zvlášť agrárnej.
Ale vzhľadom na to, že Slovensko je zem agrárna,
musíme venovať zvláštnu pozornosť
zemedelskému pokroku. Nie z nemierneho egoizmu stavovského
žiadame dobré zákony a pomoc roľníctvu,
ale z dobre pochopeného záujmu štátneho
a národného, lebo ak nepodarí sa získať
široké massy roľníckeho ľudu a dorastajúcej
mládeže pre myšlienku čsl. bratstva, márne
budeme stavať kasárne a držať veľké
vojsko na hraniciach. Násilím a macchiavelizmom
dnes nedá sa pacifikovať ani len Slovensko. Nepovažujte,
páni z opozície, naše snahy vybudovať
silné a sebestačné - docela otvorené
vravím - agrárné Slovensko za výron
sedliackeho sebectva. My sme skalopevne presvedčení,
že púhymi socialistickými doktrinami a socialistickou
politikou Slovensko nezískame, nezískame ho ani
pokrokovým radikalizmom, ani jednostranným českým
nacionalizmom, ani radikálnym hlásaním "preč
od Ríma", ani radikálnou laickou školou.
Ak je niekde v politike treba umiernenosti a veľkej opatrnosti
v tak zvanom novotárení, tak je toho treba obzvlášť
na Slovensku. (Tak jest!) Naša strana s úspechom
odoláva náporom klerikálnych strán
a boľševizmu nie preto, že je stále vo vláde,
že je pevne organizovaná, že má dobre
vybudované sekretariáty. To by nám koniec-koncov
nepomohlo, keby ľud nevidel, že v každom obore
ľudskej činnosti, v hospodárstve práve
tak ako v školstve, v národnom i kultúrnom
ohľade pracujeme poctive a nezištne. Ani evanjelickí
roľníci, ktorí menej závislí
sú na katolíckych kňazoch, ani roduverná,
československej myšlienke oddaná inteligencia
by nás nezachránila. My slovenskí agrárnici
vieme dokonale, že nás nenávidia ľudáci,
že nás nemilujú lidáci, že nám
podkopávajú pôdu všetky ostatné
strany, my vieme i to, že "Lidovými Novinami"
denne otravovaná česká inteligencia na Slovensku
nemôže sa dočkať okamihu nášho
zániku alebo aspoň rozkolu a úpadku strany.
Nás to bolí menovite so strany českej inteligencie,
za ktorú vykonali slovenskí agrárnici viac,
než by nám nakazoval náš agrárnický
program. (Výkřiky.) Keby nám šlo
len o popularitu širokých máss, buďte
ubezpečení, pánovia, že by sme našli
metody a prostriedky získavať voličov pre našu
stranu. Nie jeden z nás riskuje na úkor strany všeličo,
len aby štát a československá národná
myšlienka u nás na sile získaly. Denne nastavujeme
prsia útokom protičeských zúrivcov,
denne intervenujeme v prospech českých úradníkov,
chránime každú dobrú silu bez ohľadu
na to, či je agrárnik a či neagrárnik.
Nikdy nepýtal som sa učiteľa, profesora, úradníka,
ktorý mňa žiadal o pomoc, akého je politického
presvedčenia, ale vždy som sa informoval o tom, či
je dostatočne kvalifikovaný a či je menovite
v štátnom a politickom ohľade so stanoviska štátneho
spoľahlivý.
My rešpektujeme politické presvedčenie iného
a opovrhujeme bezcharakternými, ktorí skáču
podľa konjunktúry z jednej strany do druhej. My poctive
pracujeme v službe štátu a národa a pevne
veríme, že konečne naše zásady
a naša usilovná práca zvíťazí
a získa všetkých, ktorí blúdia,
nevediac kam patria svojím povolaním, svetovým
názorom a národným presvedčením.
Význam funkcie republikánskej strany na Slovensku
spočíva v tom, vychovať a získať
predovšetkým roľníkov pre agrárnu
demokraciu, pre agrárny pokrok, pre národnú
myšlienku československú a pre nezištnú
službu štátu československému.
(Výborně!) Náš roľník,
to je 60% celého obyvateľstva Slovenska, môže
byť klerikálom alebo agrárnikom. Iné
strany nemajú a nemôžu mať na vonkove pevnejšiu
pôdu. Funkcia agrárnikov nespočíva
len v tom, získavať čo najviac voličov
a vládnuť neobmedzene na Slovensku. Nie, ona pôsobí
priamo-nepriamo na všetko roľnícke obyvateľstvo,
vychováva pre pokrok hospodársky a kultúrny
ľudákov a naznačuje cestu, ktorá je
jedine správna a schodná v službe štátu
a demokracie. (Výborně!) Ona vychováva
ku správnej a štátu vernej politike i maďarských
a značnú časť nemeckých roľníkov
u nás.
Ani vo sne mi nenapadá zmenšovať prácu
iných strán, ale politická situácia
a sociologické podmienky života na Slovensku sú
takého druhu, že žiadna iná strana nemôže
so zdarom vykonávať funkciu, ktorú koná
agrárna strana. S takého vysokého hľadiska
treba posudzovať našu kooperáciu i s ľudovou
stranou. My sme zabrzdili v značnej miere protičeské
zúrenie ľudákov, my sme ochromili v značnej
miere protištátnu agitáciu t. zv. iredentistov,
to je fakt. My sme väčšinu národniarov
tak zvanej martinskej školy presvedčili, že československá
národná myšlienka nevylučuje rozumný,
neseparatistický nacionalizmus slovenský. Kto zná,
s akými prostriedkami pracovalo sa na Slovensku proti Čechom,
kto zná ideologiu slovenských šovinistov a
slabosti dokonca i sudcov a zákona na ochranu republiky,
kto zná psychologické ovzdušie slovenskej,
maďarskej a maďarónskej spoločnosti, ten
nebude ľahkovážne odsudzovať alebo ironizovať
našu prácu.
Nebude zľahčovať a ironizovať predovšetkým
našu praktickú a ideologickú prácu na
poli československej národnej a štátnej
myšlienky. Nehľadajte v mojích slovách
neskromnú pýchu, ak poviem, že agrárnickí
politikovia a vedeckí pracovníci považujú
československú národnú myšlienku
za jeden z kardinálnych bodov svojho programu a prehĺbenie,
rešp. konečné vedecké rozriešenie
tohoto problému za najskvelejšiu úlohu, ktorú
sme si vôbec položili.
Širšej verejnosti českej i slovenskej je málo
známe, že okolo tejto otázky vzniknul u nás
asi pred 2 rokmi tichý, ale tým urputnejší
boj medzi niekoľkými slovenskými agrárniky
a niektorými profesory bratislavskej univerzity, ktorý
vyvrcholil v dosť ostrú polemiku medzi ministrom Hodžom
a profesorom Chaloupeckým, rešp. Pražákom.
Je vám známo, že Hodža hovoril
v Turč. Sv. Martine a posledne v rozpočtovom výbore
o českých separatistoch. Osobná stránka
a spôsob, ako vyvrcholil spor Hodža-Chaloupecký,
zaiste nemá takej vážnosti, že by sme
sa tým v československom parlamente museli zaoberať,
tým menej, že minister Hodža v rozpočtovom
výbore jasne a energicky odmietnul interpretáciu
svojej martinskej reči, ako by bol chcel nezákonným
spôsobom zasahovať do autonomných práv
univerzity. Mňa a zaiste i vás a širšiu
verejnosť československú zaujíma, ako
vzniknul tento spor a podstata toho sporu a ďalej, akú
definíciu vytvorili si českí historikovia
a literárni dejepisci o pojme československý
národ, československý jazyk a československý
štát, ďalej ako si predstavujú v praxi
modus procedendi sbližovania Čechov a Slovákov.
My Slováci československého smýšľania
do nedávna sme mali za to, že naša definícia
a náš zbližovací postup úplne sa
kryje s názormi historikov a literárnych dejepiscov.
V posledných rokoch presvedčili sme sa, že
sociologický a politický pojem národa nekryje
sa úplne s definíciou založenou na historizme
a spisovnom jazyku. Tento jemný, vlastne len profesorom
a učencom plne známy rozdiel, znal som síce
už dávno, ale myslel som, že historikovia nebudú
hnať túto otázku na ostrie noža, že
sa uspokoja faktickým stavom t. zv. bilinguizmu, t. j.
dvojrečníctvo. Je pravda, že Slováci
a Česi mali do nedávna spoločný spisovný
jazyk, že slovenskí evanjelici si ctia češtinu
ako sacrálnu reč vo svojích chrámoch,
že čeština je každému Slovákovi
srozumiteľná a vo forme akejsi starej slovenčiny
dokonca milá. Pravda je i to, že ešte nikto neopovážil
sa prepisovať "Slávy dcéru" do slovenčiny,
ale pravda je i to, že slovenčina pririastla Slovákom
k srdcu a slovenský nacionalizmus nadobudol v posledných
60-80 rokoch značnej sily. Historik a filolog posudzuje
tieto skutočnosti docela ináč ako sociolog
a sociálny psycholog. Historik kladie dôraz na dejinný
vývoj a považuje národ za súhrn jednotlivcov
dejinnými páskami spiaty, eventuálne jednej
rasy, na každý prípad jednej reči, jednej
kultúry v jednom štáte žijúcich
občanov. Sociolog všetko toto uznáva tiež,
ale kladie dôraz na vôľu národa, na spoločenské
milieu, na psychologiu národa a predovšetkým
nepripisuje tak zvanej jednorečovosti takú váhu,
ako filolog a historik. Historik verí v silu kontinuity
historického denia a v asimilačnú priebojnosť
panujúceho národa a štátu.
Naší českí historikovia nevedia si tuším
dobre predstaviť in concreto, čo my Slováci
hlásame od prvopočiatku, že dobre nechápu,
ako my pozeráme a ako si definujeme tento problém
a túto otázku. Naša definícia znie asi
takto: Československý národ je súhrn
plnoprávnych a rovnocenných občanov Československej
republiky, ktorí sú rasove, jazykove, kultúrne
rovnakého pôvodu, boli kedysi jedno a chcú
byť jedno podľa syntetického splývania
a bratského spolunažívania. (Výborně!)
My veríme v našu národnostnú teoriu
a nemilo sa nás dotýka, keď inak vynikajúci
a zaiste vážni mužovia českej vedy nerešpektujú
citlivosť Slovákov a často nešikovným
spôsobom, snáď nie vedome a snáď
ani nie úmyselne urážajú, povedzme regionalizmom
precitlivelý nacionalizmus Slovákov.
My sa musíme zubami-nechtami brániť, aby vo
verejnosti vzniklo podozrenie, že československý
a český sú adequátné pojmy,
že československý národ a český
národ sú len rôzné názvy českého
národa, že československý nacionalizmus
a český nacionalizmus kryjú sa v obsahu i
aktivite. Akby v českej vede takýto názor
mal zvíťaziť, tak celá naša československá
konštrukcia a koncepcia padá a na Slovensku nenajdeme
jedného roduverného Slováka, ktorý
by vám pristal na čistú reintegráciu
českého nacionalizmu, bez ohľadu na akýsi
regionalizmus, do ktorého sú Slováci zvlášte
zamilovaní a ktorý svojím srdcom vždy
vyzdvihujú.
Anglický publicista W. Steed poslal nedávno juhoslovanskému
kráľovi Alexandrovi list, v ktorom zmieňuje
sa medzi iným o tom, že Srbi si predstavujú
alebo predstavovali Juhosláviu ako veľké Srbsko,
Horvati naproti tomu ako syntetickú subsumáciu všetkých
Juhoslovanov. Mne sa tak zdá, že mnohí Česi
si podobne definujú Československo ako veľký
český štát, československý
národ ako český národ. Aké
následky môže vyvolať takáto divergencia
a nejasnosť v pojmoch, vidíme dostatočne v
Juhoslávii; nedaj bože, aby nacionalistická
svrbľavosť na českej i slovenskej strane zapríčinila
odcudzenie, v akom sa, žiaľbohu, nachodia nateraz Srbi
a Horvati.
Slávna snemovňa! Zaiste nemusím skladať
pred vami snáď novú confessio fidei úprimného
a nezklátiteľného smýšľania
a názoru československého, ale mám
právo, ba povinnosť otvorene a poctive prehlásiť,
aká je náplň našej viery. Naša
definícia čsl. národa je založená
na vedeckom podklade, získal som si ju dlhoročným
štúdiom a myslím, že jedine taký
čechoslovakizmus má budúcnosť a získa
prívržencov u nás i u vás, ktorý
nehrozí smrťou ani jednej ani druhej vetve nášho
národa. Veľmi zaujímavé by bolo,
keby som mohol v 10. roku na tomto mieste obšírnejšie
dokázať, že proces sbližovania Čechov
a Slovákov v každom odvetví životnej činnosti
utešene napreduje a premáha víťazne odstredivosť
do regionalizmu slovenského zamilovaných Slovákov.
To j e fakt. Toto sblíženie postupuje rozhodne napriek
všetkému, snáď i politického boja.
Náš spoločný nepriateľ namáha
sa síce všemožne rozvadiť Slovákov
a Čechov, ľudská hlúposť a pýcha
prispieva tiež k tomu, ale láska ku republike a chladný
rozum víťazí nad zlobou i obmedzenosťou
ľudskou.
Naša republikánska strana v službe čsl.
idee na Slovensku, ale i v historických zemiach má
svoje štátné a národné poslanie.
Opakujem na novo, že nechcem umenšovať zásluhy
na tomto poli ani socialistom a ostatným stranám
občianskym, ale právom môžem vyzdvihnúť
úspechy, ktoré naša strana na tomto poli získala.
Funkcia agrárnikov nespočíva ako vidieť
len v národohospodárskych a agrárne-demokratických
otázkach, ale i v tomto pre štát a národ
nadmieru vážnom nacionálnom probléme.
Ctená snemovňa! S takéhoto hľadiska
treba pozerať i na tak zvaný autonomizmus na Slovensku.
Keby naša strana nemala jasného stanoviska v čsl.
otázke, ďalej keby slovenskí republikánski
poslanci neboli verní jednote štátu a národa,
neviem, či by sa bol min. predseda dr Švehla
odvážil pustiť sa do kooperácie s ľudovou
stranou.
Posl. dr Ravasz minulý piatok s tohoto miesta prehlásil,
že ľudová strana považuje zákon o
zemskej samospráve za provizórny, dočasný,
ktorý musí byť skôr-neskôr nahradený
zákonom o politickej samospráve Slovenska. Pri tom
úprimne doznal, za čo som mu zvlášť
povďačný, že v prvých rokoch by
bolo bývalo nebezpečným dať Slovensku
autonomiu. Jeho slová nie sú dosť jasné.
Bolo by nebezpečné dať Slovensku autonomiu
v prvých rokoch ministerstva Šrobárovho alebo
pozdejšie, keď sociální demokrati mali
väčšinu? Teraz je to menej nebezpečné,
poneváč ľudová strana má väčšinu?
Nebude autonomia ne bezpečná, ak príde zasa
iná strana do väčšiny? Kol. Ravasz
predsa dobre vie, že na Slovensku sú možné
všelijaké eventuality.
Ľudová strana od rokov agituje s heslom autonomizmu
a teraz ústami svojho rečníka vyhlašuje,
že by bolo bývalo nebezpečné uskutočniť
predčasne autonomiu. Ale ona predčasne od 7 rokov
stále ju hlása a stále ju žiada. Tým
sama seba dezauvuje a pred verejnosťou stavia do veľmi
divného svetla. Úprimne myslený a žiadaný
autonomizmus nesmie byť volebným heslom, ktoré
by mohlo zabezpečiť jednej strane vládu na
večné veky. Demokracia a všeobecné,
tajné volebné právo dávajú
zbraň do ruky nielen ľudákom, ale aj iným
stranám. Obávam sa veľmi, že ľudová
strana značne ochladne vo svojom autonomistickom ohni,
akonáhle zbadá, že voličstvo ju opúšťa
a prikloňuje sa k iným smerom politickým
než je smer extrémne klerikálny.
Ľudová strana a jej príbuzné nacionalistické
frakcie ochladnú i vtedy, keď zbadajú, že
zemská samospráva, a čo by bola priam i politická,
nezaručuje im vládu podľa ich vôle. Posledné
udalosti na krajinskom úrade v Bratislave nás i
roduverných ľudákov dostatočne poučujú,
kto sa tisne do popredia pod barančím rúškom
"čistej slovenčiny" a "najoriginálnejšieho
autochtonizmu". Nechcem byť prorokom, ale ľahko
sa môže stať, že autochtonizmus pochová
ľudovú stranu, až prídu k moci tí,
ktorí pod rúškom akéhosi novodobého,
antičeského šovinizmu slúžiť
budú ideálu nám cudziemu. Je priamo k zaplakaniu,
že v posledných rokoch, ako ľudová strana
získala väčšinu, vzmáha sa maďarstvo
a maďarónstvo na vidomočí. Nikdy nebola
maďarčina na uliciach, v obchodoch, v novinárstve
tak hlučná ako teraz, ani za vlády Šrobárovej,
ani za vlády Dérerovej nekvitla maďarčina
tak okázale ako teraz. Pri tom treba uvážiť,
že v prvých rokoch republiky mnohí Maďari
a Maďaróni skutočne nevedeli po slovensky.
Dnes vedia, ale neprispôsobujú sa, ba často
ostentatívne provokujú. Aký krik by sa bol
strhol, keby agrárny alebo socialistický minister
bol dával lekárnické alebo hostinské
licencie židom a Maďarónom na úkor kvalifikovaných
Slovákov, keby bol ustanovil, čo priam na úkor
Čechov, židovských lekárov na okresné
stanice. (Výkřiky.) Dnes z ľudovej strany
sa nikto nad tým nepozastaví.
Politická moc je dvojsečný meč, s
ktorým treba veľmi obozretne zachádzať.
I autonomia je zbraň, ktorá nepatrí do rúk
politických detí a v administratíve naprosto
nevyškolených laikov. To, čo sa teraz v krajinskom
úrade a vôbec na Slovensku deje, je výstražným
mementom nielen pre agrárnikov, ale i pre ľudovú
stranu. Svoje stanovisko v oči autonomizmu som vyslovil
už v revolučnom Národnom shromaždení
a nezmenil som na tom ani jednu vetu podnes. Autonomia, centralizmus,
decentralizmus nie je pre republikánsku stranu žiadnou
principielnou otázkou. Je to otázka čistej
účelnosti. O tom niet pochyby, že prísnou
centralizáciou, sústredenou v Prahe, v republike
vládnuť sa nedá. Čím účelnejšie
decentralizovaná je správa, tým lepšie.
Lenže decentralizmus, akokoľvek demokraticky a vedecky
organizovaný, bez dobrých, svedomitých a
vlastenecky smýšľajúcich úradníkov
a bez v politike vyspelého voličstva je nemožný,
ba nebezpečný a smrtonosný. Kol. Ravasz
to nepriamo sám doznal. Ovšem, od chýb sa človek
učí. Ak chceme demokratizmus upevniť v ľude,
musíme mu dať príležitosť, aby sa
v samosprávnych sboroch cvičil a kolektívnej
práci priučoval a privykal. Lenže vtedy je
treba dvakrát dobrých úradníkov, ktorí
by napravovali a v istom smere ako učitelia dospelých
fungovali. Na to mysleli zákonodarci, ktorí odhlasovali
zákon o zemskej samospráve. Preto je neodpustiteľným
hriechom, keď správca slovenskej samosprávy
odstraňuje prvotriednych úradníkov a nahradzuje
ich ľuďmi politicky zaujatými a nedostatočne
kvalifikovanými. Ak niekde v republike treba je prvotriednych,
pracovitých, naprosto nestranných a predovšetkým
dobrého štátneho smýšľania
úradníkov, tak ich je predovšetkým treba
na Slovensku a v Podk. Rusi. My nesnesieme a nestrpíme
prenasledovanie a šikanovanie naších okresných
náčelníkov, obecných notárov,
učiteľov, profesorov a iných úradníkov,
ani nie za cenu záchrany terajšej koalície.
(Výborně! Potlesk.)