Federální shromáždění ČSFR, 1992 – 1992 Společné schůze SL a SN

Poslanec SL J. Borák: Pane předsedo, pane předsedající, dámy a pánové, vážení hosté, budu stručný. Náš klub KDU-ČSL ve Federálním shromáždění podpoří programové prohlášení federální vlády. Děkuji za pozornost. (Potlesk.)

Předsedající první místopředseda FS F. Šedivý: Děkuji vám dvojnásobně za stručnost. Prosím pana poslance Mečla a potom se připraví pan Miklós Duray.

Poslanec SL J. Mečl: Pane předsedo, pane předsedající, vážené Federální shromáždění, dovolte mi, abych nejprve uvedl několik úvodních konstatování k našemu stanovisku. Poslanci Levého bloku plně respektují výsledky svobodných demokratických voleb z června t.r. Hovořím o této samozřejmé věci proto, abych mohl zdůraznit, že poslanci Federálního shromáždění a poslanci národních rad mají na základě těchto voleb naprosto stejnou legitimitu rozhodovat o státních záležitostech v rozsahu působnosti těchto sborů - České a Slovenské národní rady a Federálního shromáždění. Je nepochybně správné vytvářet státní společenství Čechů a Slováků zdola tak, jak se tato myšlenka ujala a realizovala v minulém volebním období, ale měnit současné formy je možné v souladu s ústavou jen v souladu s působností zákonodárných sborů republik a federace.

Respektujeme, dámy a pánové, skutečnost, která je v parlamentních demokraciích běžná, a sice, že jsou to vítězné politické strany, které se rozhodujícím způsobem podílejí na výkonné moci ve státě, na obsazení funkcí ve vládě a samozřejmě na formulování jejího programu. Podporujeme, že federální vláda, soudě podle jejího programového prohlášení, tak jak ho máme na lavicích, jak nám bylo předloženo, je rozhodnuta zabezpečit pokračování pozitivních změn započatých po listopadu 1989 a samozřejmě také zahájených reforem.

Jakožto poslanci zvolení na kandidátce koalice Levého bloku, která se ve svém programu i v praktické činnosti důsledně drží principu ústavnosti a především existence dobrovolného demokratického svazku České republiky a Slovenské republiky, však nemůžeme nevidět některé skutečnosti, které podle našeho názoru programové prohlášení vlády negativně poznamenávají a tím je činí pro nás v této podobě nepřijatelným.

Podle našeho názoru i vítězné politické strany musí především sloužit státu a respektovat ústavní pořádek. Otázky, které se týkají samotné existence našeho státu, nepatří do běžné agendy koaliční vlády, do běžné agendy žádné vlády, ale do kompetence občanů obou republik.

Zdaleka nám nejde jenom o to, že vláda zpracovala pasáže v uvedeném prohlášení, pasáže o hospodářské politice, nekonkrétně. Stručně řečeno, mimořádně vážné ekonomické problémy jako by se v programovém prohlášení vlády odsouvaly do pozadí a stávaly se záležitostí momentálně přinejmenším druhořadou.

Co nás především znepokojuje je přístup vlády k otázkám státoprávního uspořádání, k otázkám ústavnosti a k otázkám jejího vlastního fungování jako nejvyššího exekutivního orgánu. Je-li programové prohlášení v ekonomické oblasti neurčité, pak ve státoprávní sféře jsou, podle našeho názoru, záměry vlády neujasněné, vnitřně protikladné a v řadě aspektů se pohybují ve sférách, o jejichž ústavnosti lze mít vážné pochyby. Nechceme se v této souvislosti zvláště zabývat tak evidentním pochybením, jakým je např. vyhlášení vlády, že bude plnit úkoly spojené s řešením státoprávních problémů na základě dohody národních rad, že si určuje horizont svého mandátu bez ohledu na vztahy odpovědnosti vůči Federálnímu shromáždění nebo, že přišla s jakýmsi mezitímním prohlášením na tři měsíce, které by mělo nebo naopak nemělo mít své rozšířené pokračování podle toho, jak se situace vyvine.

Jde nám, dámy a pánové, o závažnější věci. Především o to, jak vláda přistupuje k řešení samotné existence státu, který nevznikl v listopadu 1989, ale který existuje od roku 1918, státu, o jehož vznik, jak si může každý z nás přečíst na bronzových deskách, umístěných ve foyeru této zasedací síně, se významně zasloužili T. G. Masaryk a M. R. Štefánik.

K řešení těchto otázek přistupuje vláda podle našeho názoru - a nemohu si odpustit to slovo - příliš lehkomyslně, s nedostatkem historické odpovědnosti. Nejde přece jen o státní instituce, nejde ani o Federální shromáždění, ani o federální vládu. Nejde o názvy, o pomlčky a o právní modely. Jde o domov lidí, jde o domov Čechů a Slováků, občanů Moravy a Slezska, jde o domov pro národnostní menšiny, které v Československu žijí. Jde také o jejich další životní podmínky.

Bylo tady už řečeno jinými slovy, že jde také o obrovské náklady hmotné i finanční a o politická rizika vnitřní i vnější, která sebou může nést neuvážená, radiální, momentálními konstelacemi motivovaná operace tohoto typu.

Federální vláda, dámy a pánové, ale především Federální shromáždění by nemělo opakovat chyby z minulých let, kdy se na hledání nových státních forem soužití Čechů a Slováků prakticky nepodílelo. Jsme si vědomi vážnosti situace, ať již vznikla z jakýchkoliv příčin. Chápeme, že se dosavadní federální koncepce přežila. Nahradit ji koncepcí novou je však možné jen na ústavním základě, s plným respektováním existujícího ústavního rámce, který nejvyšší zákonodárné sbory v uplynulých téměř třech letech nejen vytvářely a spoluvytvářely, ale také učinily právním základem veškeré své činnosti.

Jsem toho názoru - a je to můj osobní názor - že i takzvaný politický realismus, který nyní zaznívá, se do tohoto ústavního rámce, který mimochodem zdaleka není tak úzký, jak se leckdo domnívá, dobře vejde.

Navrhujeme, dámy a pánové, proto, aby do usnesení, které Federální shromáždění má k tomuto vládnímu návrhu přijmout, bylo zapsáno, že Federální shromáždění vytvoří proporcionálně složenou parlamentní komisi pro vypracování ústavního dokumentu, který by formuloval nové principy soužití Čechů a Slováků a formuloval také jeho společné instituce.

Navrhujeme, aby na základě přípravy se Federální shromáždění důkladně zabývalo státoprávními otázkami a státoprávními záležitostmi.

Navrhujeme také, aby byly připraveny, projednány a schváleny ústavní postupy, podle kterých by národní rady způsobem pro Federální shromáždění závazným iniciovaly uspořádání společných československých institucí a rozsah jejich působnosti a pravomoci.

Dovolte mi tento závěr: Podle našeho názoru Federální shromáždění nemůže zmocnit vládu k likvidačnímu řízení tohoto státu. Pevný stát vždycky a všude zabezpečuje existenci a rozvoj národů. Slabý stát a rozbroje oslabují existenci národů, ohrožují a ochromují. Každá forma soužití podle našeho názoru je hrází proti destabilizačním tlakům ve světě i v Evropě a tedy lepší než rozdělení, byť spořádané. Rádi, dámy a pánové, podpoříme vládu, která si tyto myšlenky osvojí. (Potlesk.)

Předsedající první místopředseda FS F. Šedivý: Pane poslanče, dáte pozměňovací návrhy zpravodajům? (Poslanec SL J. Mečl: Dám.) Nyní vystoupí poslanec Duray a připraví se paní poslankyně Bellušová.

Poslanec SN M. Duray: Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, vážené Federálne zhromaždenie! Dovoľte, aby som vám tlmočil súhrnný názor poslancov

za Maďarské kresťansko-demokratické hnutie a za poslancov politického hnutia Együttelés, Spolužitie, Wspólnota. Títo poslanci sa združujú v jednotnom politickom klube Coexistentia.

Vážené kolegyne a kolegovia! Po novembri 1989 prerokovává Federálne zhromaždenie už program tretej vlády. Najskôr to bol program vlády národného porozumenia, začiatkom júla 1990 program vlády národnej obete a teraz, aj keď nechceme predurčovať osud, je to asi program likvidačnej vlády.

Je faktom, že sme sa k tejto eventualite nedostali z nezodpovednosti a tento stav nie je iba výsledkom volieb v júli tohto roku. Od jari 1990 sme pomaly, ale isto, dospievali k tomuto stavu.

Za posledné dva roky nám najviac zákonodarného času zabrali najmä tie návrhy zákonov, ktoré vyvolávali kompetenčné spory medzi Českou republikou, Slovenskou republikou a federálnymi orgánmi alebo tie, ktoré priamo smerovali k prerozdeleniu federácie. Podkopávala sa štátnosť a nakoniec sa oslabila natoľko, že teraz chtiac-nechtiac musíme hovoriť o jej možnej likvidácii.

Je pravdou, že od novembra 1989 sme sa všetci snažili o to, aby sme stále účinnejšie využívali novozískané slobodné podmienky. Je pravda, že sme nové podmienky vnímali rôzne a naplňovali sme ich rôznymi formami. Ale stav, ku ktorému sme sa dostali v otázke štátoprávneho usporiadania, nie je vyvolaný odlišnosťou foriem a krokov na využívanie týchto slobodných podmienok v jednotlivých republikách. Je vyvolaný odlišnosťami v histórii, v spoločenských zážitkoch, v politickej kultúre a inou pripravenosťou väčšiny obyvateľstva obidvoch republík.

To, čo nás v týchto dňoch v politike zamestnáva v súvislosti s osudom štátu, nie je jedinečný politický úkaz, ale opakujúci sa fenomén. V Česko-Sovensku politickými krízami a štrukturálnymi zmenami v politike pravidelne dochádzalo k novému usporiadaniu slovensko-českých vzťahov. Až na jednu výnimku - v období stalinizmu - vždy došlo k prejavom emancipačných snáh zo strany Slovákov voči Čechom a k uvoľňovaniu vnútroštátnych väzieb medzi Slovenskom a Čechami. Teraz, aj vďaka dvadsaťročnému husákizmu, slovenský národ štrukturálne dozrel k dovŕšeniu svojho sebaurčovacieho procesu.

Je to fakt, ktorého objektívny ráz musíme konštatovať aj na pôde Federálneho zhromaždenia. To je však len jedna stránka veci, politologická a sociologická. Druhá stránka je však otázka ústavnosti, našich možností a kompetencií daných zákonmi, medzinárodnými súvislosťami, supraregionálnou politickou stabilitou a dosť presne vymedzenými ľudskými dimenziami, ako sú ľudské práva, práva menšín a humanitárne otázky.

Poslanci Federálneho zhromaždenia, hlavne tí, ktorí od svojich voličov nedostali mandát na likvidáciu štátu, ale aj tí, ktorí nevysvetlili dostatočne svojim voličom, že snaha o konfederatívne usporiadanie vzťahov medzi Slovenskou republikou a Českou republikou nemôže byť úspešná bez likvidácie doterajšieho štátu by sa mali riadiť platnou ústavou. Znamená to, mali by rešpektovať skutočnosť, že najvyšším zákonodarným orgánom štátu je stále Federálne zhromaždenie, ktoré súhlasne s ústavou má výlučné právo rozhodovať aj o spôsoboch zániku štátu. Na druhej strane však nemá právo súhlasiť so zánikom, ktorý je koncipovaný v programovom vyhlásení vlády.

Vieme a chápeme, že politická situácia,ktorá vznikla podľa výsledkov volieb a po voľbách, odsunula do pozadia takéto výhrady. Z jednej strany totiž boli nastolené z časti protiústavné požiadavky, aj keď chápeme, že vynútenie štátoprávnych a zásadných politických zmien nie je vždy možné v súlade s ústavou. Z druhej strany však bolo diktované tempo riešenia, čo je tiež pochopiteľné, pretože pragmatickému zmýšľaniu je protichodné dlho pretrvávať v prechodnej, neistej situácii.

To sú skutočnosti, ktoré nás nezbavujú povinnosti dodržiavať platnú ústavu, aj keď ona z dôvodu častých zmien má dosť zdevastovanú vážnosť.

Vieme, že vláda, ktorá nám predkladá svoj program, bola dotlačená do kapitulanskej pozície politickými rokovaniami medzi HZDS a ODS. Vieme, že tento program vychádza z dohôd, ktoré vzišli z týchto rokovaní. Znamená to, že vládne politické sily, resp. k vládam blízke politické sily, ktoré sú viazané k vládnej strane HZDS politickými záväzkami, ak chcú rešpektovať túto krehkú politickú stabilitu, vytvorenú touto dohodou, musia stáť za týmto programovým vyhlásením. Vieme, že stojíme tvárou v tvár skutočnosti.

Vláda nám predkladá dočasný program, časovo obmedzený na tri mesiace. Tým nám nepriamo navrhuje, aby dôvera, ktorú by sme jej mali prípadne vysloviť, bola tiež časovo obmedzená. Ústava nám to síce nezakazuje, ale prečo by sme tak mali urobiť? Chýba nám presný rozbor politickej situácie, chýba nám podrobný výklad o rokovaniach, ktoré sa viedli medzi víťaznými politickými stranami po voľbách a chýba nám rozbor a konštrukcia dohôd. Bez týchto údajov hlavne preambula programu je nepochopiteľná. Malo by sa otvorene povedať: Kto vládu dotlačil do tejto situácie a kto nás dotláča k prijatiu tejto situácie.

Je nepochopiteľné aj to, na základe akej dohody národných rád budú riešené štátoprávne problémy. Takéto dohody ústava totiž nepozná. Poznáme síce skutočnosť, že vôľa alebo nevôľa, vyjadrená národnými radami, môže prostredníctvom strán zastúpených vo Federálnom zhromaždení spriechodniť, alebo zablokovať federálne zákonodarstvo. Ale podmieniť činnosť federálnych orgánov nejakými dohodami národných rád nie je ústavné. Keby sme s tým súhlasili, urobili by sme protiústavný krok.

Svojím programovým vyhlásením vláda navrhuje ďalší neústavný krok: rozdelenie štátu na dve časti, na dva zvrchované štáty s medzinárodnou subjektivitou.

Podľa Rokovacieho poriadku hovorcovia jednotlivých politických klubov môžu vystupovať voľne.

(Předsedající upozornil, že byla odhlasována pro všechny řečníky 10-minutová doba.)

Týmto záväzkom by vláda vlastne mohla skončiť svoje programové vyhlásenie. Po dosiahnutí tohto cieľa by táto vláda mala odstúpiť a toto Federálne zhromaždenie by zaniklo.

Vláda si pritom uvedomuje, že jej zákonné možnosti sú ohraničené. Vo svojom vyhlásení konštatuje, že nemôže podniknúť také kroky, ktoré by zásadným spôsobom zmenili dnešný federálny charakter štátu. Zrejme by sme sa mali povzniesť nad takýmito protirečeniami, pretože doba je zložitá. Aj tak sa nemôžeme vyhnúť konštatovaniu, že v programovom vyhlásení vlády, okrem nabádania k neústavným krokom, sú zásadné dramaturgické a štrukturálne chyby.

Všetky okolnosti, ktoré môžu vyvolať kroky protichodné s platnou ústavou, a sú načrtnuté na prvých stránkach programu, by nám vláda mala predložiť v inej forme, nie ako súčasť programového vyhlásenia. Podobne mimo tohto programu by nám mala naznačiť aj možnú dočasnosť svojej činnosti. Každopádne nám mala predložiť čistý program bez eklektických prvkov dočasnosti, rozdelenia štátu neústavnou cestou a záväzkov o zachovaní štátu vo forme zodpovedajúcej dnešnej podobe.

Sme v rozpakoch. ktorú časť programového vyhlásenia máme brať vážne? Prvé tri strany, na ktorých je načrtnutá dočasnosť vlády, jej programu a jej účasť na rozklade štátu alebo ďalšiu časť, v ktorej sa uvažuje so svojím mandátom časovo zvlášť neobmedzeným o zachovaní federácie, aj keď čiastočne v zmenenej forme?

Keď obidve časti berieme vážne, tak musíme vyjadriť náš zásadný nesúhlas. Nemôžeme totiž podporovať vzájomné odporujúce zámery a protiústavné kroky. Keby sme časť brali vážne len prvú časť , ktorú môžeme pochopiť v tej politickej situácii, v ktorej sa nachádzame, tak musíme povedať jednoznačne, že to by mala predložiť vláda v inej, konkrétnejšej a politicky dostatočne zdôvodnenej forme. Hlavne by mala uviesť, pod akým nátlakom je nútená takto konať. Nás by najviac uspokojilo, keby sme druhú časť mohli považovať za pokus o programové vyhlásenie vlády. Podčiarkujem slovo "pokus", pretože aj táto časť obsahuje diskutabilné konštatovanie a chýba mu niekoľko závažných kapitol. Napríklad úplne chýba sociálna politika, otázka nezamestnanosti, národnostná politika, legislatívne zámery, ochrana životného prostredia atď.

Opäť zdôrazňujem, že plne chápeme politickú situáciu, v ktorej sa nachádzame, dokonca sme ju predvídali už pred voľbami v roku 1990. Dokážeme pochopiť aj postavenie českej politiky, ktorá má strach zo straty svojej tváre a českých záujmov, pretože posledné dva roky dosť nekonštruktívne pristupovala k riešeniu vnútropolitických problémov. Plne chápeme aj tú historickú príležitosť, ktorá motivuje niektoré politické sily k nastoľovaniu požiadaviek. Ale i napriek týmto okolnostiam toto programové vyhlásenie vlády v tejto forme by sme mohli ťažko podporovať. Ďakujem za pozornosť.

Předsedající první místopředseda FS F. Šedivý: Děkuji panu poslanci Durayovi. Prosím nyní paní poslankyni Bellušovou a jako poslední je za klub přihlášen pan poslanec Benčík.

Poslankyně SN E. Bellušová: Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni, vážení hostia! Poslanecký klub Hnutie za demokratické Slovensko sa detailne zaoberal programovým vyhlásením vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a dospel k záverom, s ktorými by som si vás dovolila zoznámiť.

Na predloženom programovom vyhlásení vlády oceňujeme celkový realistický a primeraný prístup k najzávažnejším otázkam a problémom spoločensko-politického a hospodárskeho života Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Pozitívne hodnotíme, že sa vláda v úvodnej preambuli prihlásila k chápaniu problémov okolo štátoprávneho usporiadania a navrhuje ich riešiť kultivovane ústavnou cestou tým, že bude rešpektovať ústavné štátoprávne iniciatívy, vychádzajúc z národných rád a politických dohôd hlavných politických reprezentantov Českej republiky a Slovenskej republiky, ktoré túto vládu navrhli.

Korektnosť prístupu vlády vyjadruje aj snaha zabezpečiť kontinuitu demokratického vývoja spoločnosti vo všetkých jej oblastiach, ktorý sa začal novembrom 1989.

Jeho súčasťou je aj redukcia ústredných federálnych orgánov so zámerom previesť kompetencie na obidve národné republiky do konca septembra tohto roku. Tento proces redukcie napomôže v konečnom dôsledku aj možné alternatívy prechodu a fungovanie dvoch zvrchovaných štátov s medzinárodno-právnou subjektivitou. Vláda v zásade vytyčuje smer legislatívnych úprav, ktoré chce navrhnúť Federálnemu zhromaždeniu.

V závislosti na vývoji politického riešenia štátoprávneho usporiadania je vláda pripravená formulovať aj nasledujúce rozšírené programové vyhlásenie po naznačenom termíne 30. septembra 1992, ako to aj vo svojom úvodom slove povedal pán premiér. Členovia vlády nás dostatočne presvedčili na rokovaniach výborov, že sú pripravení ďalej konkretizovať, rozpracovať a realizovať úlohy vo zverených oblastiach.

Aj keď časť 5 - hospodárska politika - by mohla byť predmetom hlbšej diskusie, náš poslanecký klub navrhuje chápať súvzťažnosť tejto zásadnej otázky s inou nadstavbovou otázkou, a to so štátoprávnym usporiadaním. Preto sme tolerantní aj k formulácii oddielu 5 - finančná politika, ktorej zásadnou charakteristikou je zotrvačnosť finančného mechanizmu, modelovaného predchádzajúcou federálnou vládou. Citlivo je koncipovaná oblasť zahraničnej politiky, kde vláda dáva najavo, že má na mysli dobré meno nielen existujúcej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ale aj potenciálnych a jedine možných dvoch právnych nástupcov sukcesorov Slovenskej republiky a Českej republiky. Je treba oceniť tento nekonformný postup vlády smerom k zahraničiu a s cieľom zabezpečovať hladké fungovanie zahraničných diplomatických a obchodno-ekonomických vzťahov. Takáto taktika v zahraničnej politike federálnej vlády nepochybne prispeje k optimálnemu včleneniu obidvoch republík do európskych integračných procesov.

Poslanecký klub HZDS na základe uvedených čiastočných záverov z rozboru programového vyhlásenia vlády ČSFR dospel k presvedčeniu, že je to program realistický, a preto odporúča vysloviť tejto vláde dôveru. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Předsedající první místopředseda FS F. Šedivý: Děkuji paní poslankyni Bellušové. Žádám nyní pana poslance Benčíka, aby se ujal slova.

Poslanec SL M. Benčík: Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, milé poslankyne, páni poslanci! Vláda ČSFR pod vedením pána Stráského v krátkej dobe po svojom menovaní (a to je pozitívne) predložila Federálnemu zhromaždeniu svoje vyhlásenie a predstúpila so žiadosťou o vyslovenie dôvery.

Za normálnych okolností v podmienkach demokratického parlamentého systému je to vec samozrejmá a obyčajne aj menej problémová. V našom prípade je však, bohužiaľ, táto vec podstatne iná. Všetci sa hlásime k pluralitnej demokracii, sedíme tu z rozhodnutia voličov, ktorí nás volili v slobodných voľbách a to všetko nie je málo.

Avšak posudzovanie vládneho vyhlásenia a všetko, čo sa deje okolo konštituovania vlády, voľby prezidenta, miesta a úlohy zákonodarných zborov a Federálneho zhromaždenia pri týchto procesoch je neobyčajné a veľmi zložité až do tej miery, že vzniká dôvodná obava zo samospádu a smerovaniu k neústavnému vývoju. Zatiaľ je to len obava a dúfam, že sa pričiníme o to, aby takýto vývoj ďalej nepostupoval.

Hovorím o tom preto, že v doteraz viac ako dvojročných rokovaniach všetky zúčastnené významné politické subjekty vždy ubezpečovali, že v riešení štátoprávnych otázok chcú vždy postupovať len ústavnou cestou. Ako vieme, tieto rokovania, bohužiaľ, neviedli k pozitívnym výsledkom a myslím, že vládne subjekty bývalej moci si v tejto situácii dostatočne uvedomujú škodlivosť a možno aj historickú osudovosť, že neprejavili väčšiu vôľu usporiadať spolužitie našich národov na princípoch rovný s rovným. Pri prejavení väčšej vôle a politickej zodpovednosti pred voľbami vládnúcich politických subjektov by hrozba neústavného postupu bola minimalizovaná. Dnes je však situácia podstatne iná a zrejme nemá opodstatnenie kvantifikovať, ktorá strana a v akej miere k tomu prispela.

Sme po voľbách a k moci sa dostali nové politické subjekty. Dalo sa čakať, že pri riešení týchto a iných otázok budú tieto subjekty postupovať inak a lepšie. Od začiatku zisťujeme, že postupujú inak, predovšetkým razantnejšie, čo samo o sebe by na výsledok nemuselo mať negatívny vplyv. Ale mnohé postupy dvoch víťazných politických subjektov, ODS a HZDS, vyvolávajú u nás a u ľudí rozpaky, medzi občanmi neistotu a aj obavy z ďalšieho vývoja.